Čím horšie, tým lepšie

0

Čím horšie, tým lepšie

Nora Aden 

 

Introvertná Jana sa snaží byť celý život neviditeľná a nevyčnievať z radu. Rodičia jej veľa voľnosti nedoprajú, a preto si kráti čas vymýšľaním príbehov. V istej chvíli pošle svoje dielo vydavateľstvu, ktoré sa rozhodne knihu vydať. Jana musí prekonať svoj strach a dokopať sa k tomu, aby do toho vôbec šla, no keď sa z knihy stane bestseller, ide ju poraziť. Jediné, čo ju drží nad vodou je to, že na obálke nefiguruje jej meno ale pseudonym Boris Silný. Všetko sa však začne zvrhávať, keď jej knihu odkúpi zahraničný knižný gigant. 

Podarí sa Jane udržať svoju identitu v tajnosti?


 Autorka čitateľa do deja vtrhla strmhlav, keďže som mala pocit, ako by som sa ocitla v strede knihy a to som bola na prvej strane. Nie je to zlé, keďže všetko sa neskôr vysvetlí a nemám rada nudné začiatky, ale toto bolo na mňa trochu príliš. Proste začiatok bol nejaký zbrklý. Taký hŕŕ.

Keďže hlavnou hrdinkou je Jana, nesmelá autorka bestselleru, tak sa pochopiteľne dalo veľa priestoru zákulisiu vydania knihy. Od počiatkov, ktoré sa začínali podpísaním zmluvy, až po krst, besedy a turné. Toto nazretie do sveta začínajúceho spisovateľa bolo veľmi zaujímavé a autorku za tento ťah veľmi chválim. 

Čo by to bolo za knihu, ak by sa v nej nevyskytlo aspoň trochu lásky, no nie? Takže sa samozrejme dostala k slovu aj v tejto knihe. Vnímala som ju len ako také spestrenie deja, aby vôbec bolo o čom písať, pretože bez Sama by Jana celé turné  presedela na hotelovej izbe. 


Myslím že som ešte nečítala knihu, ktorej príbeh by sa odohral v toľkých rôznych štátoch. S touto knihou som sedela doma, ale zároveň som obedovala v Paríži, či tancovala v klube v Poľsku. Toto cestovanie taktiež pomáhalo k napredovaniu deja. Chvíľkami sa mi zdalo, akoby som čítala cestovateľský blog. 

Záver knihy sa mi páčil, pretože bol taký, aký  som si ho želala, takže k nemu nemám čo dodať. 
Dobrodružná jednohubka- takto by som túto knihu označila. Ničím ma neprekvapila, no ani nesklamala. Síce nič veľké nečakajte, ale ak si chcete prečítať milú knihu, ktorá sa odohráva na zaujímavých miestach, určite siahnite po tejto. 

Úryvok z knihy na zadnej strane obalu:
 „Haló?“ ozve sa ustráchane.
„Dobrý deň, tu je Jarmila Valková z vydavateľstva Book Office, mohla by som hovoriť s pánom Borisom Silným?“ vyhŕkol ženský hlas tak rýchlo, že vyslovené slová jej nedávali žiadny význam a otázka zostala visieť vo vzduchu nezodpovedaná. „Haló, počujeme sa?“
„A-áno, dobrý deň.“
Žena to skúsila znova a tentoraz pomalšie. „Tu je vydavateľstvo Book Office. Volám ohľadom rukopisu pána Silného.“
Janu obliala horúčava ešte viac ako pri prijímaní hovoru. Rukopis pána Silného…
„Ehm… Totižto…,“ konečne zo seba vysúkala, „práve s ním hovoríte. Ja som Boris Silný.“

Knihu si môžete kúpiť tu: noraaden/cimhorsietymlepsie
 

Paríž je vždy dobrý nápad

0

Paríž je vždy dobrý nápad 

Nicolas Barreau 

 

Rosalie je majiteľkou malého papiernictva v Paríži a bola by rada, ak by si ľudia častejšie posielali pohľadnice, keďže vyrába blahoželania podľa želaní zákazníkov. Len pri tých vlastných nemá veľké šťastie. Každoročne z Eiffelovej veže zhadzuje pohľadnicu so svojím prianím, no ani jedno sa jej ešte nesplnilo. Jedného dňa sa v jej obchode objaví starší pán, ktorý zhodí stojan s pohľadnicami a spustí neočakávaný sled udalostí. Je to populárny autor kníh pre deti Max Marchais, ktorý žiada Rosalie o ilustrovanie jeho novej a pravdepodobne poslednej knihy. Rosalie súhlasí a z dvoch neznámych ľudí sa pomaly stávajú priatelia. Ich kniha Modrý tiger získa ocenenie a čestné miesto vo výklade Rosalinho obchodu. Krátko na to zakopne o stojan v obchode ďalší človek. Tentoraz to je mladý atraktívny profesor literatúry z New Yorku. Neprekonateľný spor bráni Rosalie prejaviť city, pretože dotyčný je presvedčený, že príbeh o Modrom tigrovi patrí len jemu...

Kto si nakoniec uplatní právo na detský príbeh? 


Ach, Paríž. Kto by ho nemiloval, však? Po tejto knihe som sa doňho zamilovala ešte viac. Celý dej je vsadený do parížskych uličiek a malej francúzskeho mestečka Le Vésinet, čo príbehu dodáva potrebnú reálnosť. 

Kniha je písaná on-rozprávaním, ktoré sa strieda medzi troma hlavnými postavami. Po celý čas som kvôli nemu mala pocit, akoby som čítala noviny alebo nejaký scenár, čo avšak vôbec nebolo zlé. Všetko sa začína návratom do Rosalinho detstva, kde sa vysvetľuje jej láska k modrej farbe. Neskôr sa dostanete k spisovateľovi Maxovi Marchaisovi a nakoniec aj k profesorovi Robertovi Shermanovi.

„Aký bezútešný by bol tento svet, keby ani ľúbiaci muž neveril v niečo také? Neželá si aj ten najväčší realista v kútiku duše zázrak?"

Po úvodných stranách, keď sa dohaduje spolupráca Rosalie a Maxa, si môžeme prečítať poviedku Modrý tiger. Bola veľmi krásna a ponúkla mi jej úplne pochopenie. 


Táto kniha je veľkou spleťou náhod. Niektoré sú uveriteľné viac, niektoré menej, ale autor ich veľmi dobre pospájal a vytvoril z nich dej, na ktorom je postavená celá kniha a núti vás to premýšľať, či sa niečo také naozaj môže stať. 

Romantika bola taká mierna, no príbeh aj tak nestratil svoje čaro. Pripisujem to tomu, že knihu napísal muž a nejakým extra zaláskovaným opisom sa až tak nevenoval, čo však vôbec neuškodilo, pretože som si rodiaci sa vzťah medzi Rosalie a Robertom naozaj užila. 


Sem-tam sa našlo pár hluchých miest. Boli to napríklad zbytočné opisy a pomenovanie miest, ktoré vôbec nepoznám a názvy sa mi zlievali do jedného. Avšak, myslím si, že autor chcel jemne zázračnému príbehu zanechať reálne základy. 

V podstate bola kniha naozaj krásna, s emóciami, ktoré mi chvíľku pripomínali lepšiu telenovelu, no napriek tomu sa mi veľmi páčila a určite prehĺbila moju lásku k Parížu.

Úryvok z knihy: 
Vetu už nestihol dokončiť. Nevšimol si, že svoju paličku strčil do košíka, v ktorom nepohnuto, ako klbko vlny, ležal William Morris a spal. Pes zrazu zaskučal od bolesti a začal štekať ako divý, čo spustilo fatálnu reťazovú reakciu.
William Morris štekal, starý pán sa naľakal, zapotácal sa, narazil do stojana s pohľadnicami, o ktorý sa mu zachytila taška, vypadla mu z ruky palička a potom už išlo všetko tak rýchlo, že Rosalie nemala ani najmenšiu šancu zabrániť ničiacej skaze, ktorá sa nezadržateľne, ako padajúce kocky domina, no s príšerným rachotom privalila na jej obchod a skončila sa tým, že pán so vzorovaným šálom sa taký dlhý, aký bol, vystrel na dlážku, v snahe zachytiť sa stiahol so sebou prázdny stojan na pohľadnice, ten spadol na druhý stojan, ktorý sa prevrátil a katapultoval do vzduchu pohľadnice, ktoré teraz pomaly dopadali na zem.


Mňa si nekúpiš

0

Mňa si nekúpiš 

Vanda Kys

 

Hane Figuli končí v novom zamestnaní dvojmesačná skúšobná doba. Túži, aby si ju v prestížnej reklamnej agentúre nechali. Všetko však prekazí náhodné stretnutie s neznámym kolegom, z ktorého sa neskôr vykľuje niekto úplne iný s bizarným návrhom. Najradšej by tú ponuku odmietla, ale je tak lákavá...
Oliver Weiss sa posledné mesiace snažil ujsť vlastnej zradnej mysli, no nedarilo sa mu to. Keď sa konečne vrátil do svojej firmy, postaviť sa svojim strachom čelom, vôbec nečakal, že stretne blondínku v zelených šatách. Každý deň mu potvrdzoval, že ona je tá pravá v jeho zvrátenom pláne.
Sledujeme príbeh Hany a Olivera, ktorých vzťah nadobudne úplne iné rozmery a Hana zistí, že s Oliverom majú spoločnú minulosť. 


Spojí ich falošný sľub, alebo ich navždy rozdelí?


 Kniha je od začiatku písaná nenáročne a jednoducho, čo zľahčovalo jej čítanie. Na začiatku sa mi veľmi podobala dejom na Placebo, keďže som našla dosť podobných prvkov, ale tak dnes je táto téma (zamestnankyňa + šéf) v kurze, takže som sa veľmi nečudovala. 

Sprvu mi kniha prišla veľmi hŕŕ. Od začiatku sme stretli mnoho postáv, no všetky naraz a to ma dosť miatlo. Hlavne Hanine kolegyne, ktoré som si veľmi často plietla. Možno by som nedávala dve postavy blízke Hane, aby sa ich mená začínali rovnakým písmenom (Andrea a Alica). Taktiež som sa pri prvých kapitolách nudila a mala som pocit, že čítam príbeh, ktorý dávno poznám. 

„Len ten, kto ocení silu kníh, ocení čaro života."

Musím sa priznať, že ma veľmi unavovalo, ako Hana zakaždým opakovala, že Olivera neznáša. Spomenula to raz, potom druhýkrát a zniesla som to aj tretíkrát. No čítať to pomaly pri každej ich výmene názorov naozaj nebolo bohvie čo. 

Po stej prečítanej strane sa to začína pekne rozbiehať. Konečne sa dostávame k zápletke a jej rozvíjaniu. Čítanie ma oveľa viac začalo baviť a naozaj ma kniha pohltila.
Páčilo sa mi, že kniha od začiatku niekam smerovala, o čom hovorili aj kapitoly z Oliverovho pohľadu, ale autorka to naťahovala a chcela nechať čitateľa v napätí. 

Okrem napätia a vzrušenia vedela autorka aj pobaviť. Pár vecí bolo naozaj vtipných a celú knihu to spravilo reálnejšou a viac som sa pri čítaní dokázala uvoľniť. 


Myslím si, že každý už od prečítania anotácie čakal na to, ako Oliver patril do Haninej minulosti ešte predtým, než sa spoznali. Nebudem to prezrádzať, ale môžem povedať, že Vanda ich životy prepojila zaujímavo a naozaj nečakane. 

Celý čas sa striedali pohľady Olivera a Hany, pričom ten Oliverov sa mi páčil o čosi viac. Myslím, že je príjemným osviežením nahliadnuť aj do mužskej hlavy.

Koniec knihy bol taký idylický, až sa mi zdal neuveriteľný. Autorka má asi rada "happyendy", čo nie je zlé, pretože ak by sa to skončilo nejako inak, asi by mi to pokazilo dojem z celého príbehu. 


Kniha nebola zlá, ale ani nejaká svetoborná. Ako som spomínala v instagramovom príspevku, dej by som prirovnala k víkendovým telenovelám na Doma. Je to taká oddychovka na letné horúce dni, možno niekam k vode alebo len tak na dvor. Pre romantické duše, ktorým neprekáža trošku klišé, je ako stvorená. 

Úryvok z knihy: 
„Alica, kto to bol?" 
Vyšla som z kuchyne. 
„Alica!"
Bože, snáď ju neuniesli mimozemšťania. Aj keď ju by asi prepustili v okamihu , akoby ju bližšie spoznali. Bosými nohami, ktoré zanechávali na parketách otlačky  po mojich prstoch, som prešla pol bytu, aby som zistila, prečo sa neozýva. 
Na chodbe stála Alica a...on.
Zdroj mojich divných pocitov. 
Chcela som sa prepadnúť pod zem. 
Predo mnou stál Oliver. V čiernej mikine a čiernych športkách, vlasy učesané vetrom, s prísnym výrazom na tvári. 
Naozaj ma musel vidieť v pyžame? Zafúľanú, strapatú, otrasnú? Pozrela som sa na Alicu. Bude telepatia fungovať aj tentokrát?
Prosím, pošli ho preč. 
„Tak sa majte," povedala Alica s ľahkosťou v hlase, zobrala si kľúče, aj tie moje, dala si papuče a zvonku zabuchla dvere, ktoré aj zamkla. 
ZABUCHLA A ZAMKLA!
Ona ma s ním vymkla v našom byte!
Zostala som stáť, v jednej ruke lyžička, v druhej ovocný jogurt, v ničom inom len v pyžame, ktorého hlavným prvkom boli mačky rôznych tvarov a farieb. Oliver prižmúril oči a prezrel si obývačku. 
„Tak tu bývaš? Predstavoval som si to inak."
„Nemôžeme všetci bývať v paláci, pán Weiss." 
„Hana, tykaj mi." 
Vyzeral, že sa mu nepáči, že mu stále vykám. Nech ale zabudne na to, že budem robiť to, čo si povie. 
„Prečo by som mala?"
Jeho špičky tenisiek sa dotýkali mojich bosých prstov na nohách. Začala som cúvať, ale po pár metroch som narazila chrbtom o stenu. Oliver zastavil tesne predo mnou. Bola som v pasci. 
Natiahol ruky rovno vedľa mojej hlavy a dlaňami sa oprel o stenu. 
„Musíme sa porozprávať." 
Začala som sa smiať. Tak on sa chce rozprávať. Aké milé od neho! Oliver sa nebadane usmial a díval sa mi do očí. Ani nemrkol. 
„To sa teda musíme, Oliver. Či vám mám hovoriť, Olinko
„Volaj ma ako chceš."
Dobre, debil! Prehltla som.
Alica, zabijem ťa. Radšej sa ani nevracaj!