RECENZIA: Zákulisie samovydávania

0

Zákulisie samovydávania

Michaela Zamari

Za knihu ďakujem autorke ♥

Túžili ste niekedy po vydaní vlastnej knihy? Ak áno, ponúkam vám náhľad do zákulisia samovydávania. Bez prikrášlenia, úprimne a priamo. Táto kniha obsahuje viac ako 90 % môjho „know-how" a pomôže vám zorientovať sa v džungli samovydávania.
Nájdete v nej aj odpovede na otázky, ktoré som ja nemala komu položiť, keď som sa rozhodla vydať si prvú knihu na vlastné náklady. Nenašla som totiž nikoho, kto by sa už predo mnou vybral s tými istými podmienkami rovnakým smerom.
Kniha priateľským jazykom mapuje, čo som sa naučila za vyše dva roky intenzívnej práce, keď som stihla popri zamestnaní vydať za 14 mesiacov 4 knihy.
A teraz vás pozývam do zákulisia. Idete?
Ďalej obsahuje opis celého procesu, ako sa môže obyčajný smrteľník bez vydavateľstva dopracovať od hotového rukopisu k tlačenej knihe. Spomínam v nej všetky plusy vydávania kníh na vlastné náklady, ale aj mínusy, nech si sami zvážite, či ste ochotní obetovať svojmu snu všetok čas, energiu a potrebné financie.

Či už ste autor, alebo iba vášnivý knihomoľ, táto jednohubka je určená aj vám.


Keď som začala s blogovaním, postupne sa u mňa vytvorila túžba zistiť, ako to s vydávaním kníh na Slovensku vlastne funguje. Ja osobne som dlho žila s tým, že kniha sa dá vydať len cez vydavateľstvo. Miška je prvá spisovateľka, u ktorej som sa stretla so samovydaním.
Ako ste si mohli prečítať v anotácii, Miška je v tomto smere naozaj expert, keďže má na konte už niekoľko kníh, ktoré vyšli pod jej záštitou (a o tom, že za 14 mesiacov ani nehovorím).
Pokiaľ vás zaujíma, koľko času, energie a financií ju to stálo, dajte na mňa a knihu si prečítajte ;)

Hneď v prvých kapitolách sa Miška venovala okrem iného aj gramatike. Vypísala niekoľko najčastejších chýb, ktoré autori robia. Veľmi zreteľne a prehľadne vysvetlila, ako sa takýmto kiksom vyhnúť. Táto časť sa mi veľmi páčila a pomohla i mne. Ja som na gramatiku veľmi háklivá, takže za toto palec hore!
Tiež som si hneď všimla, že sa nebojí hovoriť o reálnych číslach. Viete, ako to je na Slovensku. Ľudia sa boja povedať, koľko zarábajú, alebo aké majú výdavky. Toto nejako nepochopím, keďže každý zarába adekvátne k jeho vzdelaniu či pracovnej pozícii, takže sa aj logicky viem dopracovať k približnému zárobku.
Pri Miške som si hlavu nad číslami lámať nemusela, keďže dané sumy pekne a bez okolkov uviedla. Toto bolo pre mňa veľkým plus, keďže som si vedela presne predstaviť, aké sú v tejto branži výdavky a aké zárobky.

Nemusíte sa vôbec báť, že kniha je napísaná nejako zložito a až veľmi odborne. Miška práveže použila veľmi príjemný štýl a ja som mala celý čas pocit, ako by stála pri mne a hovorila mi to.
Ak sa aj nejaké to odborné slovko našlo, veľmi rýchlo a zrozumiteľne ho vysvetlila.
Zároveň napísala kapitoly súvislo, išla pekne od začiatku a z jednej kapitoly sa plynulo dostala k druhej.
Veľmi sa mi páčilo, že vždy za každou časťou aspoň v skratke porovnala samovydávanie s vydavateľstvom. Takto som si vedela utvoriť ucelenejší obraz o tom, čo je vlastne výhodnejšie alebo pre autora lepšie.
Miška nedala len na svoje poznatky a názory, ale viackrát oslovila aj ostatných kolegov. Pri kapitolke o blogovaní svoj pohľad na vec napísala Jaji (@jaji_books), ktorá sa v týchto vodách pohybuje už veľmi dlho a v marketingu sa vyzná. Pri kapitole Wattpad Miška oslovila viacerých autorov, ktorí na tejto platforme tvoria, alebo na nej začínali.
V tejto knihe dostanete cenné rady od ľudí, ktorí vedia, ako to v tomto knižnom svete funguje.

Či ste vášnivý čitateľ alebo nádejný spisovateľ, táto príručka o samovydávaní vám určite rozšíri obzory a možno sa ňou raz, pri vydaní vlastnej tvorby, budete riadiť.


RECENZIA: Motýlia izba

0

Motýlia izba

Lucinda Riley

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran

Posy Montagueová prežila idylické detstvo v starobylom rodinnom sídle v Suffolku, kde spolu s milovaným otcom chytala na lúkach motýle a neskôr tu vychovala aj vlastné deti. Teraz sa blíži k sedemdesiatke a stojí pred najťažším rozhodnutím svojho života. Napriek tomu, že každý kút vily Admirál je plný krásnych spomienok a nádherná záhrada nesie pečať jej dlhoročnej láskavej starostlivosti, sídlo pomaly chátra a Posy si uvedomuje, že nastal čas, aby ho predala.

Zrazu sa zjaví človek z Posinej minulosti – jej prvá láska Freddie, ktorý ju pred päťdesiatimi rokmi bez vysvetlenia opustil a teraz sa znovu uchádza o jej priazeň. Posy sa zmieta v protichodných pocitoch, trápi sa pre syna Sama, ktorému sa nedarí v podnikaní a stíha ho jeden neúspech za druhým, navyše sa musí vyrovnať aj s nečakaným návratom ľahkomyseľného mladšieho syna Nicka z Austrálie. Môže po takom veľkom sklamaní v mladosti uveriť, že Freddie to s ňou tentoraz myslí úprimne? Posy netuší, že Freddie pred ňou skrýva zničujúce tajomstvo. Niekedy sú ľudia nevinnými obeťami okolností, ktoré nemôžu ovplyvniť. Kto posúdi, či sa majú dozvedieť pravdu, alebo je povinnosťou tých, čo ich milujú, aby ich tohto poznania ušetrili?


S Lucindou Riley som sa prvýkrát stretla pri knihe Tieňová sestra (recenziu nájdete tu) a už vtedy som cítila, že raz budem jej fanúšik.
Napriek tomu, že sa naplno venuje sérii Sedem sestier, po dokončení tretej knihy z tejto série sa vrátila k rozpracovanému príbehu, z ktorého vznikla Motýlia izba.
Zatiaľčo pri Tieňovej sestre som sa o mojich kladných pocitoch voči autorke len domnievala, po prečítaní Motýlej izby som sa v nich utvrdila. Môžem o Lucinde smelo vyhlásiť, že sa dostala na priečku mojich obľúbených autorov.

Opäť sa stretávame s príbehom, ktorý zachytáva osudy niekoľkých generácií jednej rodiny. Lucinda dokáže majstrovsky opísať rodinné vzťahy, ktoré nie sú vždy ideálne. Každej postave vytvorila pevné charakterové črty, vďaka ktorým som si ako čitateľ niektorých obľúbila viac, niektorých menej a jednu postavu vôbec. Vďaka tejto pestrej škále pováh zabezpečila dynamiku príbehu, keďže každá postava bola jedinečná a tým pádom bolo jedinečné i jej chovanie.
Autorka sa zase pohrala s náhodami či osudom, ťažko povedať. No to, aké prepojenie bolo medzi postavami, mi vyrážalo dych. V podstate sa všetci navzájom poznali, ale zároveň si každý žil svoj život. Niektorých spájali silnejšie väzby, iných slabšie, ale napriek tomu konanie jedného ovplyvnilo konanie ďalšieho. Asi efekt motýlích krídel :)

Musím pochváliť štýl písania autorky. Je len pár spisovateľov, pri ktorých cítim, že daná kniha je ich, a že by som ich tvorbu spoznala aj pri inej knihe. Lucinda sa zaradila aj do tejto kategórie (takže na mojej priečke obľúbenosti vystúpila vyššie).
Jej štýl je jemný, čarovný a naozaj osobitý. Každej svojej postave (a že ich nebolo málo) vdýchla dušu. Živo som si každú z nich vedela predstaviť.
Lucinda vie taktiež vymyslieť skvelú zápletku. Neodhalíte len jedno tajomstvo, ale počas čítania zisťujete mnoho nových skutočností.
Veľmi dobre jej idú i opisy. Keď som zavrela oči, videla som vilu Admirál a jej krásne záhrady plné motýľov. Lucinda ma dokázala preniesť na úplne iné miesto.

Ako som spomínala, autorka sa nezameriava len na to dobré. Jej postavy čelili rôznym problémom, ktoré sa snažili vyriešiť a tým sa posúval dej.
Takto sa dal priestor rôznym témam, ako je napríklad disharmonický manželský život, láska rodičia k dieťaťu, aj keď si ju to dieťa nezaslúži a stará láska.
Práve stará láska bolo gro celej knihy. Aj keď som čakala možno trochu viac kapitol z minulosti, ktoré zrod tejto romance vysvetľovali, nemôžem sa sťažovať. Autorka ma v týchto kapitolách preniesla do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy si ženy hľadali svoje miesto vo svete a pomaly sa im otvárali rôzne možnosti.
Aj do tohto príbehu vsadila silné a odvážne hrdinky, ktoré sa museli rozhodnúť, ako budú pokračovať v živote. Či ostanú v starom dome, ktorý je pre jedného človeka až príliš veľký, alebo opustia manžela, ktorý ma násilnícke sklony a v neposlednom rade či príjmu dieťa inej matky za svoje.
Či už sa rozhodli tak alebo onak, ich prístupom k životu, ktorý chytili za pačesy a rozhodli sa dať mu iný rozmer, si ma úplne získali.

Pri tejto knihe som sa utvrdila v tom, že Lucinda vždy príde s niečím novým a navonok nezlučiteľné osudy dokáže spojiť.
Motýlia izba je magický príbeh, ktorý poukazuje na silu osudu a aj na silu žien - ako matiek, partneriek a priateliek.





RECENZIA: Nina X

0

Nina X

Ewan Morrison

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Grada

„Stal sa zo mňa nikto.
O mojej existencii nikto nič netušil...
Až kým sa mi nepodarilo utiecť."

To sú slová Niny, ženy, ktorú viac ako dvadsať rokov väznil maoistický kult v južnom Londýne. Jej príbeh je tragický, dojemný a napriek všetkému svojským spôsobom humorný. Prináša hlboký psychologický ponor do života bytosti, ktorá bola kruto vychovávaná v absolútnej ideologickej čistote komunistického režimu, až kým nestratila vlastnú osobnosť.

Nina nevie, čo je to matka či otec. Nikdy sa nestretla s iným dieťaťom. Nevlastnila knihy, hračky. Nemala súkromie. Vodca, ktorý okrem nej držal v izolácii aj ďalšie štyri ženy, ju nazýval Projektom. A Nina ním naozaj bola. Nepopísaný list oddelený od „falošných bohov kapitalizmu a narcistického kultu vlastnej osobnosti".
Po dlhých desaťročiach sa Nina dostáva na slobodu a na svetlo sveta sa vynára jej strastiplný príbeh zachytený v denníkoch, ktoré skrývajú šokujúce podrobnosti z Nininho života v sekte. To však zďaleka nie je všetko... Nine sa v mysli začínajú objavovať dávno vymazané spomienky na tajuplné úmrtia opradené množstvom otázok a záhad.

Pri písaní knihy sa snáď každý autor hoci len minimálne inšpiruje skutočnosťou. Príbehu to dodá na reálnosti, čitateľ lepšie pochopí konanie postáv a rýchlejšie sa vžije do ich pocitov.
V prípade tejto knihy by som však bola radšej, ak by všetko v nej bola len fikcia.
Poviem rovno, toto nie je ľahké a oddychové čítanie. Ja osobne som nenašla ani úsmevné momenty (skôr tragikomické). Ale niečím si ma kniha získala a nútila ma nad ňou premýšľať.

Príbeh je čitateľovi predostrený prostredníctvom Nininých zápiskov, ktoré si viedla počas života v sekte a aj po odchode z nej. Tento štýl písania, alebo skôr zachytávania jej myšlienok, bol pre mňa zo začiatku trošku mätúci. Keďže v sekte, kde vyrastala, bolo akékoľvek osobné vlastníctvo prejavom sebectva, Nina o sebe ani neuvažovala v prvej osobe, dokonca ani nemala meno. Žiadne ja, mňa, mne. Bola len Projekt. Tejto skutočnosti boli prispôsobené i jej zápisky, a tak som sprvu bola zmätená, o kom Nina vlastne hovorí. Avšak po pár stranách som si na to zvykla a pochopila som Ninin jazyk.
Pomocou týchto jej zápiskov som vedela, čo Nina na slobode prežíva, ako všetko vníma a aké odlišné je jej chápanie sveta od iných ľudí. Ja som badala (síce v menšej miere, ale aj tak) známky Štokholmského syndrómu. Boli chvíle, keď Nina bola rada, že už je zo sekty von. Cítila, že je to tak správne, pretože jej to hovorili všetci okolo. Na druhej strane však cítila akúsi ľútosť za životom, ktorý dôverne poznala a zo dňa na deň ju z neho vytrhli.
Áno, znie to čudne, ale plne som Ninu chápala a jej premýšľanie ma doslova fascinovalo, keďže mala úplne iné priority než ostatní ľudia.

„Mnohí ľudia sa snažia vravieť pozri sa na mňa a dokázať, že ich JA je dôležité. A neustále sa niekam ponáhľajú."

Dej síce nebol veľmi akčný, no po celý čas som mala pocit, akoby sa niečo v pozadí dialo, ale autor si to necháva pre seba. Takto som bola takmer celý čas v napätí a čakala som, čo nové sa odhalí.

Autor zároveň ukázal sociálny systém a ako naozaj funguje. Ninu nevedeli zaradiť a ani ona im to neuľahčovala. Rýchlo dokázala komukoľvek, kto bol k nej trochu milý, uveriť.

S podobnou knihou som sa ešte nestretla. Z niektorých praktík danej sekty som bola zhrozená a bolo mi Niny neskutočne ľúto. Žiadne hračky, žiadni kamaráti, ani rodičia, žiadne súkromie.  Na slobode sa strácala a nikto jej nedokázal porozumieť.
Pri tejto knihe je najhoršie asi to, že sa daná vec naozaj stala. Síce neviem, do akej miery si autor vymýšľal, ale už len samotný fakt, že niekde takáto Nina, ktorá bola x rokov väznená, žije, ma sprevádzal po celý čas čítania a ja som len neveriacky krútila hlavou.

Nina X nie je pre všetkých, ale myslím, že stojí za prečítanie. Ja som ju mala prečítanú za tri dni a na jej konci som bola prekvapená, ako rýchlo sa to celé skončilo.
Je to kniha plná zamyslení, ktorá ponúka úplne iný pohľad na svet.


RECENZIA: Pokušenie s vôňou Gucci

0

Pokušenie s vôňou Gucci

Nina Frisby


Za knihu ďakujem autorke ♥

Mladá ambiciózna novinárka Andrea Matyašovičová má stabilné zamestnanie, stabilného priateľa a stabilný život. S Tomášom pracujú na svojej kariére a spoločne splácajú úver. Jedného dňa však nečakane dostali výpoveď spolu s celou redakciou týždenníka Ulica. V nádeji, že sa jej podarí napísať bombastickú reportáž zo zákulisia slovenskej módy a tak získať svoju rubriku naspäť, zamestná sa Drea (tak Andreu všetci volajú) ako osobná asistentka excentrického geja Maxima Tarriniho – enfant terrible slovenskej módy.
Nič však nie je, ako sa na prvý pohľad zdá. Vzťah s Tomášom škrípe, sebecký a nevypočítateľný Maxim Tarrini je ešte skazenejší ako jeho povesť a nový majiteľ týždenníka, bohatý a príťažlivý Čech Aleš Stránsky, má zjavne záujem o viac ako len o Dreinu profesionalitu.
Udrží si Drea svoje postavenie a povesť v bratislavskom módnom svete? Odhalí, kto sa v skutočnosti skrýva pod menom Maxim Tarrini? A koho vlastne naozaj miluje?

Typujem, že pod menom Nina Frisby si väčšina z vás predstavila zahraničnú autorku. Neboli by ste ďaleko od pravdy, keďže Nina naozaj žije v zahraničí, konkrétne v Kalifornii. Niektorých však možno prekvapím skutočnosťou, že je Slovenka.
V posledných mesiacoch som sa snažila čítať oveľa viac slovenskej tvorby a naďalej sa utvrdzujem v tom, že na Slovensku máme množstvo skvelých autorov, ktorým len treba dať šancu. V médiách apelujú: „Dovolenkujte na Slovensku!"
Ja kričím: „Čítajte slovenských autorov!"

Na knihe ma ako prvé zaujala obálka. Je krásna, elegantná a skvelo vystihuje dej. Má v sebe istú ženskosť, ktorá ulahodí dámskemu oku a pohladí na duši.
V druhom rade som sa hneď potešila prepojeniu s módou. Každá z nás si rada kúpi niečo pekné, každá občas podľahne najnovším trendom a mnohé určite sledujete módu aj aktívne.
Ja sa radím k veľkým milovníkom módy, a preto som sa na túto knihu nesmierne tešila.

Od samého začiatku sa mi čítala príjemne a vcelku rýchlo. Autorka ma dokázala zasvätiť do vzťahov medzi Andreou a jej priateľmi, no dej aj tak napredoval. Vďaka vsuvkám, kde Andrea spomínala na minulosť, som si dokázala vytvoriť lepšiu predstavu o jej vzťahoch a priateľoch a zároveň sa príbeh naďalej posúval, čo sa mi veľmi páčilo. Bolo to milé spestrenie počas jednotlivých kapitol a taktiež som týmto spôsobom oveľa viac spoznala vedľajšie postavy a ich osudy.

Andreu som mala rada. Bola cieľavedomá, ambiciózna a vždy si hľadala zadné dvierka. Páčilo sa mi, do akej situácie ju autorka zasadila. Niekoľkoročný vzťah, ktorý sa stáva akousi rutinou a nový šéf, ktorý by stál za hriech. V tomto bode by si človek povedal, že je predsa jasné, ako to skončí. Poviem vám ale tajomstvo...Až také jasné to nie je.
Táto kniha nie je vôbec o perfektných životoch a o dívaní sa cez ružové okuliare. Aj tu si postavy prechádzali problémami, ktoré sa denne stávajú aj nám alebo ľuďom v našom okolí.


Najviac sa v knihe riešili problémy Andrey a jej dvoch kamarátok. Životné patálie im dávajú zabrať a ich vzájomné priateľstvo ukázalo, aké silné my ženy sme, ak sa spojíme.
Táto kniha bola plná módy, no aj ženských tém, ktoré všetky veľmi dobré poznáme. Ich pestrú paletu zabezpečili rôznorodé postavy, pričom každá bola iná.
Práve ich rôznorodosť bolo to, čo ich spájalo. V tom, čo jednej chýbalo, ju druhá dopĺňala. Páčilo sa mi, že aj keď nie vždy spolu súhlasili, alebo nie vždy boli spokojné so správaním tej druhej, dokázali sa podržať.

Kniha má veľmi dobrú zápletku. Priznám sa, na začiatku sa mi nezdalo, že sa bude riešiť niečo viac ako len vzťah s úžasným šéfom, ale bola som prekvapená.
Autorka sa nezaprela a skúsenosti z práce vložila do svojho diela. Hlavná hrdinka a aj Nina zdieľajú rovnaké povolanie - novinárka.
Vďaka tomuto bolo pozadie žurnalistiky perfektne vykreslené. Dozvedela som sa mnoho nových faktov a informácií, ako šoubiznis v skutočnosti funguje.
Tieto poznatky zároveň pomohli autorke vymyslieť skvelú zápletku, ktorej odhaľovanie ma neskutočne bavilo.

Romantiky tu až tak veľa nebolo, ale vôbec mi to neprekážalo. Potvrdilo sa, že nie vždy je zlato všetko, čo sa blyští.
Táto kniha je skvelá. Príjemná oddychovka, ktorá vás bude baviť od prvej kapitoly až po tú poslednú. Trefne vyobrazila slovenský šoubiznis, krízu vo vzťahu, priateľskú súdržnosť.
Na svoje si prídu aj milovníci Bratislavy, v ktorej sa celý dej odohráva a je tam detailne opísaná.
Ku záveru knihy už len toľko, že som čakala niečo iné, ale nie som sklamaná, pretože potrebujeme viac takýchto reálnych príbehov.

Pokiaľ milujete módu, zaujíma vás pozadie žurnalistiky a chcete vedieť, ako to v šoubiznise naozaj chodí, táto kniha je tá pravá.

RECENZIA: Keď nás pravda spojí

2

Keď nás pravda spojí

Emily D. Beňová

Za knihu ďakujem autorke ♥


Ich cesty sa rozdelili a obaja chcú začať odznova. Veria, že takto je to správne. Napokon, o nič vážne medzi nimi nešlo. Nič ich nespája. Život je však potvora a rozhodne sa znova zamiešať karty. Až krutá pravda, ktorú Collin nechcel vidieť, ho prinúti zmeniť rozhodnutie a vyhľadať Eleanor. Tentoraz si praje spojiť sily a dosiahnuť spravodlivosť. Podarí sa mu získať Eleanorinu dôveru a nastoliť spravodlivosť? Začína sa nebezpečná hra, v ktorej môžu prísť o veľa.

„Raz ju túžim nájsť, no vzápätí viem, že sa od nej musím držať čo najďalej."

Od Emily D. Beňovej som čítala predošlú časť tejto knihy Kým nás pravda nerozdelí (recenzia tu), ktorá sa mi veľmi páčila. Emily ma nechala vo vytržení, čo sa stane ďalej. Veľmi som sa na tento druhý diel tešila, keďže autorka predošlú časť ukončila dosť otvorene a ja som si nedokázala predstaviť, s čím novým môže prísť.
Emily ma však prekvapila a ponúkla mi skvelé pokračovanie!

Kniha sa od samého začiatku čítala veľmi rýchlo. Autorka má príjemný štýl písania, dej bol akčný a tým pádom neustále napredoval. Zároveň som ho vôbec nevedela predvídať, takže ma kniha bavila o to viac. Netrvalo mi dlho dostať sa späť do príbehu Eleanor a Collina, čo oceňujem, keďže nejaké zbytočné vysvetľovačky by mohli dej veľmi spomaľovať.
Vďaka týmto skutočnostiam sa strany otáčali samy a ja som knihu mala prečítanú za tri dni.
V tomto prípade však neplatí to, čo pri niektorých iných sériách. Tu nemôžete čítať knihy samostatne. Druhá, čiže táto časť veľmi nadväzuje na prvú, a preto by bolo kontraproduktívne, ak by ste čítali rovno druhý diel.


V tejto knihe bol už vzťah medzi hlavnými postavami úplne iný než v predchádzajúcej časti. Autorka upriamila moju  pozornosť na odhaľovanie tajomstiev, zisťovanie pravdy a na pocity postáv.
Práve tie ich emócie dominovali celej knihe. Oveľa viac som uvidela vnútro Eleanor a Collina. Práve kapitoly z jeho pohľadu ma veľmi bavili, pretože sa nachádzal medzi dvoma mlynskými kameňmi. Rodina a láska. Tieto dva svety sa často bijú o moc a u Collina to nebolo inak.
Musím sa priznať, niekedy mi to už trochu prekážalo. Jednak som chápala neľahkú situáciu postáv, ktorá im nedávala veľmi na výber a ak aj dala, tak žiadala priveľké obete. No na druhej strane som občas bola z ich pocitov zmätená.
Raz boli rozhodnutí navždy sa opustiť, no o chvíľu  už bolo všetko inak a vyznávali si lásku. Beriem to, ale len preto, že ja sama by som za takýchto okolností bola zmätená. No aspoň jeden z nich mohol byť viac priebojný a nesťahovať chvost pri prvom nátlaku inej strany.

Koniec ma veľmi prekvapil. Záver, ktorý si pre nás Emily pripravila, ma úplne šokoval a vôbec som takýto zvrat nečakala.
Už pri prvej časti som nevedela, čo sa môže stať v tej ďalšej a teraz to už neviem vôbec.
Autorka vie pekne vykresliť pocity postáv, vytvoriť zákerné intrigy a ukázať, ako môže človeka skaziť túžba po peniazoch a moci.
Prvá kniha sa mi páčila o čosi viac, keďže mám rada to obdobie zoznamovania a dávania sa dokopy, ale dvojka bola o to akčnejšia.
Myslím, že táto séria si zaslúži vašu pozornosť.

RECENZIA: Venuša zo zátoky

0

Venuša zo zátoky

Dominik Dán

Za audioknihu ďakujem Audiotéka.sk

Pohodovú prázdninovú atmosféru leta v roku 2009 naruší hrôzostrašný nález dievčenského tela bez hlavy a rúk. Torzo pláva v ramene rieky neďaleko lodenice, mladí športovci zažijú na tréningu ozajstný šok. O dva dni sa na opačnom konci mesta v zátoke rieky nájde odseknutá hlava. Prípad sa začne nepríjemne a hlavne nepredvídateľne zamotávať. Extrémne horúce leto komplikuje vyšetrovanie nielen milovníkom snehu a dažďa, akým je detektív Richard Krauz, ale aj odolnejším kolegom. Do života oddelenia vrážd v Našom Meste zasiahnu okrem rozsekaného dievčaťa aj iné tragické udalosti.
Prvý raz od založenia samostatného oddelenia špecializujúceho sa na najzávažnejšie trestné činy zažijeme tragédiu priamo v radoch detektívov. Od tohto pamätného leta v roku 2009 vraždárska partia už nikdy nebude kompletná, ale úľavy im žiadny nadriadený funkcionár nepovolí. Realita býva občas krutá ‒ so stratami sa ráta na každom vojnovom poli, no boj treba doviesť do úspešného konca, nech sa osud vzpína, ako chce.

Včera večer počas udeľovania knižných cien Panta Rhei Awards sa Dominik Dán stal slovenským spisovateľom roka 2019 a autorom najpredávanejšej knihy za rok 2019 (Nevieš dňa, nevieš hodiny).
S jeho tvorbou som sa doteraz ešte nestretla. Je však všeobecne známe, že jeho knihy po vydaní idú na dračku a mnoho ľudí sa pýši ich kompletnou zbierkou.
Keď ma Audiotéka oslovila s ponukou spolupráce, so zvedavosťou som ju prijala. Audioknihy som nikdy predtým nepočúvala a bola som voči nim trochu skeptická. No povedala som si, že skúsim niečo nové.
Takto sa mojou prvou audioknihou stala Venuša zo zátoky. 

Prvé, čo som si na knihe ihneď obľúbila, bol Martin Mňahončák. Má nádherný hlboký hlas a prispel k tomu, aby som si na počúvanie vybrala práve Venušu.
Jeho rozprávanie lahodilo mojim ušiam a ja som si knihu veľmi užívala. Dokázal skvelo pracovať s hlasom, čím sa pocity postáv preniesli i na mňa. Bolo mu veľmi dobre rozumieť, nepočula som žiadne nezrozumiteľné mumlanie. Takže výber interpreta veľmi chválim.

Keď prejdem na dej, ostala som milo prekvapená. Detektívku si občas prečítam rada, ale stále to nie je môj top žáner.
V tomto prípade si ma Dán získal hneď na začiatku. Vytvoril veľmi sympatickú skupinku postáv, ktorú tvorili najmä detektívi z oddelenia vrážd.
Pre mňa bolo veľkým plusom, že napriek tomu, že toto je v poradí už dvadsiata siedma Dánovka, nijako mi to neprekážalo. Necítila som žiaden výrazný deficit kvôli predošlým neprečítaným dielom. Toto je asi Dominikova výhoda - jeho knihy sa dajú čítať (v tomto prípade počúvať) samostatne.

Pri postavách ešte chvíľu ostanem. Dán sa po celý čas písania zahaľuje rúškom tajomstva a málokto pozná jeho pravú identitu. Možno nemá potrebu zo seba robiť slávneho spisovateľa či hrdinu, ktorý roky bojoval so zločinom najhrubšieho zrna - vraždami.
Presne takúto nutnosť nemal ani pri kriminalistoch v knihe. Všetci boli obyčajní ľudia s každodennými problémami, ktorí si len robili svoju prácu. V iných knihách (nehovoriac o televíznych seriáloch) sa stretávame s veľkým nadšením detektívov, keď majú vyšetrovať nový prípad. No Dánove postavy si aj podudrali, aj ponadávali.
Autor z nich nespravil ďalších superhrdinov, ktorí prídu na riešenie prípadu z večera do rána. Zároveň im do vienka daroval štedrú dávku sarkazmu a irónie, vďaka čomu som sa niekoľkokrát z chuti zasmiala. Kto by to bol pri takomto žánri čakal, však?

Čo sa týka deja, veľmi ma bavil. Po celý čas sa striedali dve dejové línie - jedna z prítomnosti a druhá z minulosti, čo mám veľmi rada.
Zároveň autor spojil viac prípadov naraz, čím vo mne vzbudil ešte väčšiu zvedavosť. Neustále som premýšľala, čo sa mohlo stať. Hľadala som vraha, no bezúspešne. Dán si odhalenie nechal až na koniec a mne nedal príležitosť ani si len tipnúť, kto mohol byť páchateľom. A prečo? Preto, že keď som si konečne našla niekoho, na koho by som ukázala prstom, rýchlo ma vyviedol z omylu.

Ku koncu bol dej perfektne zamotaný, nevedela som, čo čakať. Napätie vo mne rástlo a knihu som počúvala vždy, keď som mohla. Oceňujem aj opisy z miesta činu, kvôli ktorým mi po tele prebehli zimomriavky. Priznám sa, aj som sa trochu bála. S mojou fantáziou a ustráchanou povahou sa veru niet čomu čudovať.
Recenzie na e-shopoch tvrdia, že toto bola slabšia Dánovka. Neviem, nemám s čím porovnávať, ale mne sa dostala pod kožu. Dánov štýl bol skvelý a som rada, že som si na počúvanie vybrala práve jeho knihu.
Namotala som sa až tak, že v najbližšej dobe si chcem kúpiť jeho úplne prvú knihu. Dominik Dán si môže na zoznam pripísať ďalšieho fanúšika.


RECENZIA: Šéfom môjmu šéfovi

0

Šéfom môjmu šéfovi

Michaela Zamari

Za knihu ďakujem autorke ♥

Možno sa nikdy nemali stretnúť, a možno sú už dávno odsúdení, aby si k sebe našli cestu...

Sled posledných udalostí vrhol na Tomasa Leroya tieň naničhodníka. Tomas je však odhodlaný očistiť svoje meno, hoci Nela ho nechce ani vidieť. Nádejná fotografka je zmätená a tápe, komu a čomu môže skutočne veriť. Svoj záujem sústredí na kariéru a výlety, ktoré si s najlepším priateľom Nikom naplánovali. Napriek tomu, že charizmatický Tomas odišiel z firmy Predictors, aj z jej života, svoje rozhodnutie – koniec sexuálnych benefitov s Nikom, myslí Nela naozaj vážne. Ale zmieril sa so situáciou aj samotný Nik?

Tomas už má plán, ako si zabezpečiť príležitosť porozprávať sa s Nelou a nič nenechá na náhodu. Opäť Nele skríži cestu.
Keď ich iskrivý vzťah znova pookreje, spoločná budúcnosť dostáva zelenú. Bude to však stačiť, aby Nelu nevydesila pravda o Tomasovej minulosti?

„Nezáleží na tom, kto komu šéfuje.
Posledné slovo má aj tak vždy..."

Predchádzajúca časť Šéf môjho šéfa (recenziu nájdete tu) sa mi napriek pár malým výhradám páčila. Miška mi v prvom diele dala priestor spoznať Nelu a jej minulosť a prítomnosť. Predstavila mi jej vzťahy a ťažké životné situácie, ktoré mi pomohli si o nej utvoriť obraz.
Taktiež nič neuponáhľala a veciam dala voľný priebeh. Dej tak prirodzene plynul a ja som si napätú atmosféru medzi Tomasom a Nelou veľmi užívala.
Koniec predchádzajúceho dielu nechala autorka otvorený a mne neostávalo nič iné, len netrpezlivo siahnuť po pokračovaní.

Druhý diel, Šéfom môjmu šéfovi, ma od začiatku milo prekvapil. Nebudem prvá, ktorá povie, že ma druhá časť bavila viac a to už od prvej kapitoly.
Miška stavila na zmenu prostredia a spravila veľmi dobre. Na pár kapitol som sa spolu s postavami presunula do Amsterdamu a užívala som si momenty strávené v tomto meste.
Vďaka Miškiným cestovateľským skúsenostiam to nebola jediná zahraničná destinácia, a tak som z pohodlia gauča navštívila hneď niekoľko nových miest.
Toto spestrenie som vnímala kladne, keďže som spolu s Nelou mala potrebu vypadnúť z kancelárie a zažiť dobrodružstvo.


Postavy som si v tejto časti obľúbila ešte viac. Nela si zachovala svoju nezávislosť a zdravý rozum. Páčilo sa mi, že sa kvôli vzťahu nevzdávala ihneď všetkých priateľstiev. Skôr naopak - chcela si ich udržať. Napriek ťažkým chvíľam v jej živote sa snažila nájsť v sebe silu, ktorá by ju hnala ďalej. Touto analýzou svojich pocitov sa Nela vždy viac odkrývala a dovolila mi nazrieť do jej minulosti.
Zároveň sa správala uvoľnene a týmto si ma získala. Bola to normálna mladá žena, ktorá si rada vyrazila s kamarátmi, milovala cestovanie, fotenie a Tomasa.
Miška vytvorila hrdinku, ktorá nebola dokonalá. Dala jej až mnoho ľudských čŕt, ktoré spôsobili to, že niekedy sa správala neuvážene, ale vôbec mi to neprekážalo. Pretože presne takí my ľudia sme - prchkí. Rýchlo si veci vysvetlíme po svojom a potom už niet cesty späť. Nela si to skúsila i na vlastnej koži a bolo veľmi zaujímave sledovať, ako sa s touto situáciou snaží popasovať.

Aj keď autorka odhalenia dávkovala postupne, okolo Tomasa sa vždy točilo veľa otáznikov. Pre mňa bol veľmi tajomný a záhadný. Vedela som o ňom veľmi málo a mala som z neho zmiešané pocity, no napriek tomu som si ho postupne obľúbila. Podľa mňa je umenie vytvoriť postavu, o ktorej autor veľa neprezradí, ale čitateľovi prirastie k srdcu. V mojom prípade to tak bolo a do Tomasa som sa spolu s Nelou zamilovala aj ja.

Opäť sa dával priestor i vedľajším postavám, ktorých osud som sledovala už od predchádzajúcej časti. Neboli len akousi "vatou" na vyplnenie deja, ale vo veľkej miere doňho zasahovali. Mnoho vecí sa stalo alebo nestalo na základe konania Neliných priateľov.
Toto zakomponovanie ďalších ľudí sa mi veľmi páčilo. Bolo milé, ako Miška poukázala na životné priateľstvá a dôležitý význam kamarátov v živote človeka.

S knihou som bola veľmi spokojná. Dala mi presne to, čo sľubovala. Zároveň ma bavilo vykreslenie vzťahu, v ktorom nebolo všetko dokonalé, ale našli sa aj každodenné starosti či trápne momenty.
Taktiež si ma séria získala sympatickými postavami a autorkiným štýlom, ktorý je skvelý. Obidve knihy sa čítali neskutočne rýchlo a výborne som si pri nich oddýchla. 

RECENZIA: Šéf môjho šéfa

0

Šéf môjho šéfa

Michaela Zamari

Za knihu ďakujem autorke ♥


Sympatická a ambiciózna Nela má za sebou pohnutú minulosť. Budúcnosť však vidí ružovo – má prácu, ktorá ju baví, šéfa, s ktorým si rozumie, a nezáväzného priateľa s výhodami. Jej pokojný život sa nečakane otrasie v základoch, keď do firmy Predictors, kde pracuje, vstúpi jeden z jej vrcholových manažérov, Tomas Leroy.
Jeho prílišná náklonnosť k nej ju nielen desí ale okamžite v nej vyvolá množstvo otázok.
Kto je v skutočnosti šéf jej šéfa a čo je pravým dôvodom jeho príchodu? Čaká ju obdobie citových turbulencií alebo je len zbytočne podozrievavá? Zmätená Nela je odhodlaná dopátrať sa pravdy, ale na Leroya, je zdá sa, krátka....

„A odvtedy neprešiel ani jeden zasraný deň, aby som si na ňu nespomenul..."

Miška Zamari sa pomaly stáva (pokiaľ ňou už teda nie je) stálicou slovenskej spisovateľskej scény. Sama si vydala už niekoľko kníh a aktívne pracuje na ďalších.
Jej debut Šéf môjho šéfa vyšiel v roku 2017 prostredníctvom vydavateľstva. Tohto roku odkúpila na knihu práva, a tak sa čitatelia môžu tešiť z druhého vydania, ktoré vyšlo pod jej taktovkou.
Ku mne sa dostalo práve toto druhé vydanie. Moje názory a pocity som pre vás zhrnula v recenzii.

Keď sa pozriem na vonkajšiu štruktúru príbehu, tak nečaká ma nič nové. Opäť sa stretávam s rovnicou obyčajné dievča + perfektný chlap (aspoň navonok) = osudová láska.
S touto rovnicou sa stretávam dosť často. Nemôžem povedať, že by mi prekážala. Dokonca sa priznám, že ako čitateľka ju mám naozaj rada a hoci sa takéto niečo v reálnom svete stáva menej často, neodrádza ma to od čítania. Pri takejto knihe si aspoň môžem posnívať a preniesť sa niekam inam.
V podstate najväčšiu rolu pri takejto štruktúre zohráva štýl autora. Túto rovnicu beriem len ako vnútornú kostru. Ale čo sa okolo nej nabalí, je v spisovateľových rukách a je len na ňom, či pre mňa spraví knihu nezabudnuteľnou, alebo sa stane ďalšou z mnohých.

Veľké plus má u mňa Miška za to, že z hlavnej hrdinky nespravila uplakané dievčatko, ktoré potrebuje chrániť a nevie sa postarať samo o seba. Pri knihách s podobným základom to tak mnohokrát býva a ja len sklamane krútim hlavou a pýtam sa, kde sa tá emancipácia podela. Našťastie, tu tomu tak nebolo. Nela bola šikovná, cieľavedomá a pracovitá. Napriek tomu, že si prešla neľahkými životnými skúškami, sa dokázala opäť postaviť na vlastné nohy a bojovať o svoju budúcnosť.
Miška tak vytvorila postavu, ktorá sa mi stala akýmsi vzorom a dôkazom, že ak sa chce, všetko sa dá.

Hneď v prológu som sa zoznámila s Tomasom Leroyom. Od začiatku mi bol sympatický, ale niekedy som jeho správaniu nerozumela. Avšak, potom som vždy všetko pochopila, aj keď možno trochu neskôr.
Tomas sa stal pre mňa skutočnou záhadou. Počas celej knihy som dychtivo čakala na niečo, čo mi pomôže ho lepšie spoznať. Nič také sa však nekonalo, no beriem to. Miška si predsa musela niečo nechať aj na pokračovanie.
Aj keď sa Tomas na začiatku javil ako rytier na bielom koni, na konci ma jeho správanie a krok veľmi prekvapili. Som rada, že ho Miška neukázala len v dobrom svetle. Veď veci nikdy nie sú čierno-biele.

Chválim aj vedľajšie postavy, ktoré som mohla taktiež v dostatočnej miere spoznať. Okrajovo som sledovala aj ich životy, ktoré taktiež neboli jednoduché.
Takéto vsuvky s Nelinmi kamarátmi sa mi páčili, pretože som sa na chvíľu mohla zamerať i na niekoho iného než len Tomasa a Nelu. Niežeby mi oni dvaja nestačili, ale je príjemné sa sem tam odreagovať a spoznať osudy aj vedľajších postáv.


Ako som už spomínala vyššie, kniha môže mať kostru ako ďalších tisíc, ale záleží na autorovi, ako knihu pojme. Aj príbeh s najväčším klišé môže byť skvelý, ak sa s ním spisovateľ pohrá a okorení ho niečím originálnym.
Miška si to našliapla dobre Nelou, pri ktorej som musela vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Ukázala mi, ako funguje kamarátstvo s výhodami, ako sa zo dňa na deň zbaliť a ísť si užiť predĺžený víkend, či ako si niečo začať so šéfom šéfa, aj keď neviem, či sa rútim do záhuby alebo neba.
Keďže ja nie som veľmi spontánny typ, baví ma skúšať náhodné veci aspoň prostredníctvom postáv. V tejto knihe bolo spontánnych nápadov neúrekom a to oceňujem. Mám rada, keď ma kniha vytrhne z môjho každodenného života, ktorý je niekedy až veľmi stereotypný.

Miškin štýl písania je veľmi dobrý. Kniha sa čítala príjemne a rýchlo, hoci niektoré pasáže sa mi zdali zbytočne napísané zložito. Párkrát som si lámala hlavu nad tým, čo vlastne danou vetou chcela postava (alebo teda Miška) povedať.
V tejto prvej časti síce nebolo veľa akcie, ale užívala som si napätie medzi Nelou a Tomasom. Páčilo sa mi, že začiatok ich vzťahu nemal typický priebeh pri kávičke alebo večeri. Autorka si s prvým fyzickým zblížením dala načas, ale vôbec mi to neprekážalo.
Vlastne celá kniha na mňa pôsobila ako také zasvätenie do pokračovania. Bola som pri ich zoznámení, zrode vzťahu, ale zároveň som mala pocit, že sa dôležité veci stanú až v Šéfom môjmu šéfovi.

Chválim aj erotické scény, ktoré boli veľmi dobre opísané a taktiež vtipné momenty, keď som sa aj zasmiala.
Poviem pravdu, z knihy je cítiť, že to je prvotina, no netreba byť skeptický (čo ja často naozaj som). Nad niektoré chybičky sa síce bolo treba povzniesť, ale celkový dojem z knihy bol silnejší a lepší než pár pasáží, ktoré ma až tak nebavili.
Na samom konci sa dej zvrtol, kniha ma viac pohltila, ale Miška si mnohé odhalenia nechala až na pokračovanie.

V podstate knihu hodnotím i vnímam kladne napriek tomu, že mi prišlo trošku zbytočné celý dej naťahovať na dve časti. Pokojne by sa niektoré momenty mohli vynechať a celé to mohlo byť podané naraz.
Pokiaľ to tak ale Miška chcela, ja nemám právo súdiť jej rozhodnutie, hoci pre mňa bola kniha trochu natiahnutá.
Avšak, keď chcete skúsiť slovenskú autorku, ktorej písanie ide a každou knihou sa zlepšuje, potom odporúčam práve Mišku, ktorá vás nesklame.

RECENZIA: Anjel

0

Anjel

Tiffany Reisz

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Zelený kocúr

Žiadna stopka nedokáže ochrániť srdce. Slávna autorka erotických románov a profi dominatrix Nora Sutherlinová urobí čosi, čo by inak nikdy nespravila: ukryje sa do ústrania vidieka. Jej hostiteľ, hriešne bohatý Griffin Fiske, muž bez zábran, je Norinou prítomnosťou vo svojom prepychovom sídle nadšený. Ešte viac ho poteší, že si so sebou priviedla mladého, neskúseného a anjelsky očarujúceho Michaela. Michael, ktorého Nora drží pod svojimi ochrannými krídlami, je síce tajomný, ale nie natoľko ako Norin večný milenec Søren. Čo sa dozvieme o tomto vzrušujúcom vzťahu poznamenanom duševnými aj telesnými jazvami? Aká žena sa to neustále obšmieta okolo Sørena? A prečo sliedi okolo farára? Aké tajomstvá ukrýva Michael? Môže láska zdolať bolesť?


Po Siréne (recenziu si môžete prečítať tu), z ktorej som nebola veľmi nadšená, som sa pustila do jej pokračovania - Anjela. Síce som si nevedela predstaviť, s čím novým by autorka mohla prísť, ale dala som knihe šancu.
Neviem, či to bolo témou BDSM, štýlom autorky alebo postavami, no obidve knihy pre mňa boli viac-menej utrpením. Kým Sirénu som aspoň dočítala, pri Anjelovi som preskakovala strany jedna radosť.


Anjel zo začiatku pôsobil lepšie než jeho predchodkyňa. V prvých kapitolách sa zdalo, že sa schyľuje k nejakej dráme, možno napätiu, ktorým by si autorka udržala moju pozornosť. Po pár stranách som však pochopila, že v porovnaní s prvou knihou k zlepšeniu nedošlo.
Tiffany naďalej písala nezáživne, kvôli čomu sa kniha čítala pomaly a dlho. Vytvorila (pre mňa) nezaujímavé postavy, ktoré mi nič nedali. A aj keď zvolila o čosi dramatickejšiu zápletku, kniha ma absolútne nebavila.

Do tretiny knihy som čítala všetko, no potom som začala jednu dejovú líniu preskakovať. Tú "erotickú", ktorá ma vyslovene nudila, som len rýchlo preletela očami.
Takže chvíľu som čítala aspoň tu jednu líniu, ale prestala ma baviť aj tá a strany som vo veľkom obracala.
Keďže nie som zástanca nedočítaných kníh, chcela som sa dostať na koniec. Niekde v hĺbke duše som  mala maličký kúsok nádeje, že možno na konci všetko pochopím a mätúce správanie postáv mi dá zmysel.
Bohužiaľ, nič také sa nekonalo.

V tomto prípade nemám o čom písať. V podstate mám rovnaký názor ako pri Siréne, ale tu ma postavy viac iritovali, dej ma menej bavil a bez preskakovania pasáží by som knihu ani nedočítala.

RECENZIA: Siréna

0

Siréna

Tiffany Reisz


Nora Sutherlinová, hlavná hrdinka románu Siréna, je úspešná autorka erotických kníh, ktoré sú prijímané s obrovským nadšením čitateľov. Jej posledný rukopis je však iný, vážnejší a osobnejší. Nora verí, že práve tento román si získa skutočné uznanie kritiky. No všetko má v rukách prísny redaktor Zachary Easton, ktorý je ochotný spolupracovať na knihe, len ak ju Nora celú prepíše. Spolupráca so Zacharym je náročná... no najmä vzrušujúca. Hoci sa Nora Sutherlinová domnieva, že vie prekračovať hranice vlastných možností, vo svete, kde je vášňou bolesť, nie je nič jednoduché.

„Ona mu dala svoje srdce a on jej vyznačoval, kam má dať čiarku."


Táto kniha spadá pod erotický žáner, no ponúka trošku iný typ erotiky. Mnohé čitateľky sa s BDSM mohli stretnúť už vo viacerých knihách, ktoré zožali veľký úspech.
Ja osobne mám rada klasické erotické knihy bez nejakých extrémnych sexuálnych praktík, ale povedala som si, že sa cez to prenesiem a vyskúšam niečo nové.
Neviem, či to je mnou alebo knihou, no v prípade Sirény som spravila krok vedľa.

Zo začiatku bola kniha naštartovaná správnym smerom. Autorka prvé kapitoly vsadila do prostredia vydavateľstva, a tým si ma ako čitateľa naklonila na svoju stranu.
Imponovalo mi, že Nore zvolila krásne povolanie spisovateľky a tým pádom som od nej čakala najviac.
Postupne som sa zoznamovala aj s ostatnými postavami, ktoré boli veľmi svojské. Najviac excentrická bola už spomínaná hlavná hrdinka Nora, ktorú som zo začiatku mala rada. Bola tak dobre uletená a takáto povaha jej pristala. Zároveň to ju a utiahnutého a nevrlého Zacha stavalo do mnohých ošemetných situácií, ktoré ma celkom bavili.
Postupne som ich však viac spoznávala a vôbec sa ma ich povahy nedotkli. Nijako mi neprirástli k srdcu ani som si ich neobľúbila. Proste som k nim necítila skoro nič.
Medzi vedľajšie postavy sa zaradil Norin spolubývajúci Wesley a jej bývalý.
Wes bol celkom fajn. Najprv taký nevýrazný, no potom sa ukázal ako jediný, kto mal rozum. Ak sa mám priznať, jeho som z nich asi mala najradšej.
Søren, jej ex, bol veľmi zaujímavý. Najprv ma šokoval jeho vzťah k Nore, neskôr i jeho postavenie v spoločnosti. Tým, do akej pozície ho autorka zaradila, ma od čítania dosť odradila. Nebudem prezrádzať, o čo šlo, ale nepáčilo sa mi to.


Celkovo som bola, čo sa postáv týka, zmätená. Nevedela som sa zorientovať v tom, čo cítia, čo chcú, aké vlastne sú. Toto mi na celej knihe prekážalo asi najviac. Nevedela som sa s nimi zžiť a tým pádom sa mi celá kniha čítala ťažko.
Taktiež dialógy medzi nimi boli také nemastné-neslané a častokrát som nechápala, o čom sa vlastne rozprávajú. Veľa vecí bolo povedaných nepriamo a zložito. Vtedy autorka strácala moju pozornosť.

Štýl písania nebol najšťastnejší. Vôbec som dejom nebola strhnutá a ničím ma nejako extra nezaujal. Autorka sa síce snažila vytvoriť akciu, ale nevyšlo jej to. Všetko sa nieslo v monotónnom duchu. Buď momenty veľmi naťahovala, alebo striedala jeden za druhým.
Zároveň sa snažila vytvoriť okolo Zacha a jeho vzťahu z minulosti akési tajomstvo, no po jeho odhalení som vôbec neostala prekvapená.
Zápletka bola dosť slabá. Najprv to vyzeralo celkom dobre, no potom sa mi postavy vzďaľovali a ich konanie mi nedávalo zmysel.
Čo sa týka erotických scén, tie boli fajn. Áno, skoro všetky boli v štýle BDSM, ale nejako ma to nepohoršovalo. No na druhej strane, nebolo to ani nič pre mňa.

S koncom som bola veľmi spokojná. Všetko skončilo tak, ako malo a na celej knihe ma prekvapil len ten záver, pretože som čakala čosi iné. Preto som ostala prekvapená, keď som knihu dočítala.

No čo k nej ešte dodať? Asi len to, že mi vôbec nesadla a bohužiaľ, nie kvôli téme, ale kvôli autorkinmu štýlu, ktorý ma nijak neoslovil a postavám, ktoré akoby nevedeli, čo vlastne chcú.



RECENZIA: Francesca

0

Francesca

Lina Bengtsdotter

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Grada.sk


Inšpektorku Charlie Lagerovú naďalej prenasleduje temná minulosť. Keď sa dozvie, že pred tridsiatimi rokmi v jej rodnom mestečku Gullspång zmizlo ďalšie mladučké dievča Francesca, je odhodlaná vypátrať, čo sa mu stalo. A tak sa Charlie vracia do miest, kde vyrastala a kde na ňu doliehajú tiene minulosti. Podozrenie zo zmiznutia Francescy padá aj na jej matku. Je možné, že by jej nejako ublížila? A čo keď žije v mestečku niekto, komu prešla chladnokrvná vražda?
Charlie nenachádza pokoj v duši, a tak radšej pátra vo veciach, ktoré by sa podľa všeobecnej mienky nemali viac otvárať. Do popredia okrem iného pomaly vystupuje samovražda chlapca, ktorý mal kedysi blízko k Francesce. Zrazu je jasné, že závisť aj vzájomná blízkosť, túžba zapadnúť medzi ostatných a súčasne sa odlišovať vedú k mnohým krivdám a niekedy aj k zločinom...

„Moja samota susedí so svetlom."

Aj keď som detektívky v minulosti nevyhľadávala, teraz si z času na čas nejaké to krimi rada prečítam a dokonca sa tento žáner začína radiť k mojim obľúbeným (za čo ďakujem vydavateľstvu Grada, ktoré ma k nemu priviedlo).
V októbri som recenzovala Annabelle (recenziu si môžete prečítať tu) a už mám za sebou aj pokračovanie - Francescu. Zároveň dávam do pozornosti, že knihy sa dajú čítať samostatne, ale lepšie si Francescu užijete, ak si prečítate aj predchádzajúcu časť.
Nižšie v recenzii sa dozviete viac, no už teraz vám môžem povedať, že práve vďaka Line Bengtsdotter a Grade som si zamilovala krimi.

V knihe sa opäť stretávame s detektívkou Charlie Lagerovou, ktorú osud zavedie späť do jej rodného mesta plného tajomstiev. Charlie si zo svojej minulosti nesie temné spomienky, ktoré sa v priebehu oboch kníh pomaly dostávajú na povrch.
Práve kvôli tomuto je Charlie všetko len nie dokonalá. Má svoje silné stránky, no nájde sa dosť tých slabých, s ktorými sa snaží bojovať. Je inteligentná, ide si za svojim, ale sužuje ju jej vlastná minulosť, ktorá jej pripomína rôzne hriechy jej matky a neustále ich hádže Charlie pred oči.
Napriek tomu, že má v sebe veľa nevysporiadaného, úplne si ma získala. Po celý čas v sebe niesla zmysel pre spravodlivosť a vôľu, ktorá jej pomohla prípady vyriešiť. Mala v sebe istú ľudskosť, typickú omylnú stránku. Presne toto mi imponovalo.


Autorka opäť striedala súčasnosť s minulosťou. Vďaka krátkym úryvkom z pohľadu Francescy som sa mohla pozrieť na okolnosti jej očami. Lina si dala neľahkú úlohu, a to vytvoriť postavu mladého človeka, ktorý v sebe nesie démonov.
Téma depresie u mládeže nie je nič novým. Práve cez Francescu som mohla vidieť, ako dieťa trpiace týmto ochorením vníma svet okolo seba. Ako veľmi potrebuje podporu rodiny a blízkych.
Francesca síce predstavovala šestnásťročné dievča, ktoré je skôr sklamaním pre svoju rodinu, ale ako čitateľ som zistila, koľko kvalít a talentu sa v nej skrývalo.
Keďže autorka má vyštudovanú psychológiu, presne vedela, čo robí a o čom píše. Po celý čas to bolo z knihy cítiť a bravúrne vykreslila adolescenta, ktorý nenachádza pochopenie vo svojom okolí, a preto si vytvára svoj vlastný svet.

Keďže sa Charlie vrátila do Gullspångu, opäť som sa stretla s ľuďmi z prvej knihy. Aj keď som si myslela, že obyvatelia mestečka bude jediné, k čomu sa z predchádzajúcej knihy vrátime, mýlila som sa. Lina sa aj naďalej malými vsuvkami venovala Annabelle a ľuďom, ktorí tu po nej ostali. Deje prvej a druhej knihy sa prelínali a všetko bolo premyslené do najmenšieho detailu.
O osude postáv z Annabelle som sa dozvedela práve cez miestnych, ktorí vedeli o každom niečo. Týmto autorka trefne vyobrazila malé mesto, kde sa všetci navzájom poznajú a nič neostane utajené. Atmosféru tohto švédskeho mestečka som nasávala po celý čas čítania. Vďaka skvelým opisom autorky, ktorá z
Gullspångu pochádza, som si ho vedela dokonalo predstaviť.

Ako sa príbeh blížil ku koncu, do poslednej chvíle som nevedela, kto je páchateľ. Lina ma nechala v napätí až do poslednej kapitoly. Kvôli tomu ma koniec veľmi prekvapil a celé sa to skončilo veľmi nečakane. Hovorí sa, že v tom najlepšom treba prestať. Autorke sa to podarilo a mňa nechala v netrpezlivom očakávaní ďalšej časti.
Annabelle bola skvelá, no Francesca ju prekonala a ja som si jej čítanie nesmierne užila. Bavilo ma sledovať zmýšľanie postáv, skúmať ich povahy a nazerať pod povrch.
S každým odhalením v prípade Francescy som sa dozvedela niečo nové i o Charlie a týmto som si jej postavu zamilovala.

Lina Bengstdotter vytvorila perfektné prostredie, do ktorého vsadila ešte lepšiu zápletku. Jej štýl písania je úžasný a ani najmenší detail nie je nepodstatný. Autorka vie, ako človeku zamotať rozum a prinútiť ho premýšľať.
Lina je kráľovnou švédskej krimi úplne oprávnene.


RECENZIA: Tieňová sestra

0


Tieňová sestra 

Lucinda Riley

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran

 

Po náhlej smrti milovaného otca – tajomného miliardára, ktorého jeho šesť dcér volalo tatko Slaný, sa jedna z nich, Star D'Aplièse, ocitne na životnej križovatke. Otec adoptoval svoje dcéry z rozličných kútov sveta. Každej z nich zanechal indíciu, podľa ktorej sa môžu dopátrať skutočného pôvodu, no Star – najzáhadnejšia zo sestier – sa zdráha vykročiť z bezpečia nerozlučného vzťahu so svojou sestrou CeCe. V zúfalstve sa rozhodne nasledovať prvú stopu, čo jej zanechal otec. Tá ju zavedie do londýnskeho antikvariátu a otvorí jej cestu do celkom iného sveta...
Sto rokov pred týmito udalosťami sa tvrdohlavá a nezávislá Flora MacNicholová zaprisahala, že sa nikdy nevydá. Je šťastná a vo svojom domove v krásnej Jazernej oblasti, kde žije neďaleko svojho idolu, slávnej spisovateľky Beatrix Potterovej, sa cíti bezpečne. Okolnosti, ktoré nemôže ovplyvniť, ju zavedú do Londýna, do rodiny jednej z najznámejších dám salónov edwardovskej spoločnosti Alice Keppelovej. Flora musí voliť medzi vášnivou láskou a povinnosťou k rodine, no zistí, že je iba pešiakom v hre – a pravidlá tej hry poznajú iba iní — až kým jej stretnutie so záhadným džentlmenom neodhalí odpovede na otázky, po ktorých celý život pátrala. Čím viac sa Star dozvedá o Florinom obdivuhodnom živote, tým väčšmi je odhodlaná vykročiť na cestu objavovania, až napokon vystúpi zo sestrinho tieňa a otvorí sa novému životu. 


„Nebál sa byť presne tým, kým bol, a ja som pridobre vedela, aká silná vôľa je na to potrebná."

Tieňová sestra je už treťou knihou série Sedem sestier, ktorá hovorí o osudoch šiestich adoptívnych dcér záhadného bohatého muža. Napriek tomu, že som nečítala predošlé dve časti, si ma príbeh od začiatku získal a nijak som sa v ňom nestrácala. Autorka ma postupne oboznámila so všetkým podstatným.
Anotácia sľubovala objavovanie nových miest, odhaľovanie tajomstiev a spoznávanie osudov ľudí zo sto rokov vzdialenej histórie. 


Ako prvé by som chcela pochváliť vydavateľstvo, ktoré zvolilo krásnu obálku pre túto, no i predchádzajúce a nadchádzajúce knihy. Som presvedčená, že sa na poličke vedľa seba budú krásne vynímať. Keď sa na jednu z nich pozriete, hneď vás zaplaví ten pocit, ktorý ste mali i pri čítaní.
Ďalším plusom je pevná väzba, ktorá je ale neskutočne poddajná a vôbec som knihu nemusela nejako ohýbať.
K dobrému dojmu, čo sa týka vizuálnej stránky, prispel i jemný a tenký papier, ktorý sa otáčal s ľahkosťou. Vydavateľstvo Tatran v tomto smere opäť nesklamalo a knihu zaodelo do krásneho šatu. 


Kniha nenesie názov Tieňová sestra len tak. Už z obsahu vyplýva, že Star žije v tieni svojej adoptívnej sestry a nevie sa z neho dostať. Stala sa mi príkladom toho, že nie vždy je dobré pozerať len na dobro druhých. Je to potrebné, no nie nevyhnutné. Takýmto konaním totiž prichádzala o svoje sny, túžby i istotu v samu seba.
Niečo podobné bolo osudom i Flory, ktorá však do poslednej minúty myslela na iných a ochudobňovala seba.
Tieto dve postavy boli ochotné mlčať, ak to znamenalo neublížiť blízkym. Postupom času však jedna z nich dospela k tomu, že niekedy je dobré byť aj trochu sebecký a dožičiť malý kúsok šťastia i sebe. Sledovanie tohto duševného rastu ma veľmi tešilo a hrialo na duši.
Zároveň je celý dej vsadený do nádherného anglického prostredia. Živo som si predstavovala múry, ktoré boli nasiaknuté históriou a pestrofarebné záhrady. Rovnako ako prirástli k srdcu Star, prirástli k srdcu aj mne. 




Star bola taktiež veľmi trpezlivá. Autorka ju naschvál vyzbrojila touto vlastnosťou, pretože inak by som sa všetko dozvedela už na začiatku. Star nikdy nenaliehala, dala priestor času, aby sám odhalil, čo je pravda.
Toto jemné naťahovanie sa mi, aj napriek tomu, že ja sama neoplývam trpezlivosťou, nesmierne páčilo. Keď už bolo nejaké vysvetlenie na dosah, Lucinda rýchlo prešla na inú tému a moje otázky nechala naďalej nezodpovedané.
Toto všetko poväčšine praktizovala cez Orlanda, veľmi sympatickú a svojskú postavu, pomocou ktorej poukázala na svoju lásku k vzácnym knihám a týmto krokom si ma úplne získala. 


Po celý čas sa v príbehu striedala súčasnosť s minulosťou. V historických pasážach som spoznávala Anglicko za čias vlády Edwarda VII.
V tejto dejovej línii bola hlavnou postavou práve Flora, mladé, odvážne a na danú dobu až príliš nespútané dievča. Veľmi som si ju obľúbila a so zatajeným dychom som sa nechala zasvätiť do tajov britských šľachtických kruhov.
Jej príbeh bol plný historických postáv, ktoré (za to autorku veľmi chválim) skutočne existovali a Lucinda sa pridržiavala známych faktov. Taktiež v jej rozprávaní nechýbala osudová láska, intrigy i hriechy a tajomstvá minulosti.
Pomaly som sa cez spoznávanie Florinho osudu dostala až k životu Star.


Celá kniha je zmes všetkého, čo mám rada. Záhad, rodinných tajomstiev, lásky, histórie, krásnych miest, skvelých postáv. Starina cesta od začiatku až po jej koniec ma neuveriteľne bavila a pohltila ma. S knihou som prežila nádherné chvíle a čítať ju bol pre mňa skutočne zážitok.
Tieňová sestra je ako stvorená pre romantické duše, ktoré snívajú o osudovej láske doslova vpísanej do hviezd.



RECENZIA: Ešte to nebalím... odkazuje babička

0

Ešte to nebalím... odkazuje babička 

Judy Leigh 

„75 na krku, 25 v hlave..."

 Za knihu ďakujem vydavateľstvu Grada

Po smrti manžela sa Evie ocitá v prázdnom dome. Má pocit, že jej život sa ešte ani nezačal, a to má úctyhodných 75 rokov. No aj tak sa nechá presvedčiť svojím synom Brendanom, aby sa presťahovala do domova dôchodcov. Zakrátko si však uvedomí, že to pre ňu vôbec nie je to pravé orechové.
Pod vplyvom cestovateľskej horúčky a s úsporami vo vrecku sa v starom obytnom aute vydáva na jazdu po Francúzsku. Postupne sa z nej stáva kuriózna babička s originálnym zmyslom pre humor. Je otvorená, priateľská, rada si vymýšľa, a hoci zažije zopár nepríjemnosti, nenechá sa len tak ľahko odradiť.
Keď sa o jej úteku dozvie Brendan, vycestuje aj so svojou manželkou za ňou. Cieľ je jasný: priviesť ju späť. Veľmi rýchlo však zisťuje, že to vôbec nebude také jednoduché... 


Poväčšine čítam romantiku, ale po pár zamilovaných knihách rada siaham aj na niečo iné. Či už je to detektívka, klasika, alebo ako v tomto prípade - humor.
Keďže ja sama nie som veľmi spontánny typ, rada o tej samovoľnosti aspoň čítam. Potom si predstavujem a namýšľam, že i ja raz spravím niečo podobne bláznivé. Evie na to čakala 75 rokov, no mňa motivovala k tomu, aby som nepremárnila už ani jeden deň!


V prvej kapitole som sa stretla so starou a smutnou babičkou, ktorá sa v domove dôchodcov cítila ako v klietke. Úplne som si vedela predstaviť, čo prežívala. Monotónnosť dní ju ubíjala a ona pomaly začala strácať svoje ja. Potom však prišiel impulz (náhoda či osud, volajte to ako chcete) a Evie sa rozhodla, že ešte nepatrí do starého železa. Chcela to dokázať spolubývajúcim a zamestnancom v starobinci, synovi a jeho žene, ale najmä sama sebe.
Zároveň som od začiatku sledovala aj vzťah jej syna Brandana a jeho ženy Maury. Ich manželstvo taktiež nabralo akýsi stereotyp a postupne ich to uvrhlo do manželskej krízy.
Možno im práve Evie mala ukázať, ako si užívať život a využiť každú minútu. 


„Že musíme milovať, kým dnes ešte môžeme, niekedy prekypujeme láskou, ale nikdy to nevydrží dlho, pretože čas žiarli na naše šťastie."

Evie bola veľmi sympatická postava. Bavil ma jej názor na život a spôsob, akým sa ho po odchode z domova dôchodcov ujala. Nebála sa spoznávať nových ľudí, skúšať nové veci a ísť na nové miesta. Takto som sa s ňou dostala do Francúzska, kde sa začalo to pravé dobrodružstvo.
Zo senilnej babičky sa stala skutočná dáma, ktorá si vychutnáva krásy okamihu a oddávala sa pozemským slastiam ako dobré víno či jedlo.
Na druhej strane, jej syn bol úplným opakom. Autorka vytvorila kontrast medzi ním a jeho matkou. Kým ona si na sklonku života začala užívať, on nevedel ako ďalej. Trápil ho zlý vzťah s manželkou, krásna mladá kolegyňa i trieda plná drzých detí. 


Počas deja sa Evie stretla s rôznymi ľuďmi. S niektorými len na pár minút, s inými sa naozaj spriatelila. Páčilo sa mi sledovať jej správanie. Vymýšľala si rôzne historky a bavila tým nie len seba, ale aj mňa. Taktiež som vďaka nej spoznala rôzne typy ľudí. No nemyslite si, že vždy mala len pozitívne skúsenosti. Tá škála osôb bola naozaj pestrá. Od čudných stávkujúcich až po vinárov na juhu Francúzska.
A práve tá krajina sa mi vryla pod kožu. Živo som si vedela predstaviť slnkom zaliate pláže, malé vinárstva, preľudnené trhy i teplé večery. 


V poslednej tretine ma kniha bavila ešte viac. Veci sa pohli k lepšiemu a dobrodružstvo sa chýlilo ku koncu. Nemôžem povedať, že by dej nejako gradoval, či bol akčný, ale kniha ma napriek tomu bavila.
Evie si postupne našla svoj spôsob života a takisto naň naviedla i Brandana s Maurou. 


Ešte to nebalím... odkazuje babička je milá kniha, ktorá pobaví, privedie čitateľa na iné myšlienky a vzbudí v ňom túžbu po dobrodružstve.



RECENZIA: Na západe nič nové

0

Na západe nič nové 

Erich Maria Remarque

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ

Vojnový román Na západe nič nové, ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Jeho filmové spracovanie vyvolalo skutočný škandál: verejnosť bola šokovaná pravdivým, realistickým zobrazením vojny, ktorá zničila celú vtedajšiu mladú generáciu, pretože neodvratne predurčovala osudy – aj osud devätnásťročného Paula Bäumera a jeho šiestich spolužiakov, ktorí nasadzovali svoje životy v nezmyselných bojoch netušiac, že z hrozného vojnového besnenia pre nich už niet návratu.

Povinné diela. Tie sú kapitolou samy o sebe v živote každého študenta. Niektorí ich čítajú radi, iní sa do nich nepozrú ani pred maturitou. Mnohí sa k nim vracajú aj v dospelosti a hľadajú v nich skryté odkazy, ktoré si ako stredoškoláci nevšimli. Ostatní sú vďační, že už od nich majú pokoj.
Tak ako to potom je? Oplatí sa povinné diela čítať? Naozaj nám majú čo ponúknuť?
Moja odpoveď je áno a áno. Prečítať si ich je fajn už aspoň kvôli škole. Rozšíria sa vám obzory a oveľa ľahšej sa pri odpovedi či maturite hovorí o knihe, ktorú ste čítali. A ponúkajú toho naozaj dosť. Nevravím, že  všetky. S mnohými nie som ani ja sama stotožnená, ale niektoré si zaradenie k povinnej literatúre zaslúžia. Tie by si mal prečítať každý z nás.

Tento vojnový príbeh od začiatku doslova kričí, že nebude ľahkým čítaním ani jednohubkou na večer. Hneď v prvej kapitole som sa mohla zoznámiť s postavami, z ktorých každá počas príbehu dostala svoj priestor. Všetci mladíci i muži boli iní a zároveň mali spoločné veľké bremeno - vojnu.
Paul po pár stránkach hovorí, ako šli do vojny s veľkými očami, motivovaní učiteľmi a známymi, ktorí im nahovárali, aké to je hrdinstvo bojovať za svoju vlasť. To, nepochybne, je. No nahovárať chlapcov, ktorí len nedávno prekročili prah dospelosti, aby šli na front a dávali do stávky svoje životy len kvôli nezmyselným sporom o moc medzi krajinami, bol asi najhorší podvod, o akom som kedy čítala. Síce to nebol podvod v pravom zmysle slova, ale táraniny o hrdinstve či uznaní sa rýchlo rozplynuli a chlapci zistili, aká vojna naozaj je.
Odobrali im ich životy, ich túžby a sny. Morálne zásady stratili akýkoľvek význam či vplyv a do hláv im vštepovali len pravidlá vojny. Nedobrovoľne z nich spravili vrahov a mylne sa domnievali, že sa z frontu vrátia tí chlapci, ktorí do nej šli. Pokiaľ sa vôbec vrátia. 


„Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich - kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší...A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení - a museli sme sa s tým sami vyrovnať."

Remarque, ktorý sám na sebe zažil vojnové besnenie, dokázal opísať hrôzy frontu veľmi živo a uveriteľne. Preniesol ma do zákopov, kde ma obklopovalo blato. Mohla som sa pozrieť na územie nikoho, ktoré sa stalo bojiskom a pohrebiskom mnohých mužov. Ležala som s nimi niekoľko dní o hlade v hlbokých jamách. Súcitila som s tými, ktorých po krátkom čase poslali ihneď na bojisko. Súcitila som s tými, ktorí tam boli toľkokrát, že už vedeli predpokladať možný útok.
Každý z nich bol poznačený a z tých, ktorí prežili, sa domov nevrátili tí istí ľudia. Po tomto by už nikto neostal rovnaký. 


Neskôr sa Paul dostane domov na dovolenku. Tu porovnáva život ľudí, ktorí ostali doma, s tým jeho. Všetci tí ľudia, ktorí sa tvárili ako majstri sveta a vykrikovali jednu bojovú taktiku za druhou a pritom sa k reálnej vojne nikdy ani len nepriblížili.
Medzi týchto ľudí by som prirovnala aj vysokopostavených hodnostárov, ktorí vedeli len rozkazovať a nasadzovať ľudské životy v bitke, ktorou si chceli zabezpečiť zmienku o ich osobe v učebniciach dejepisu. Dokazovali si svoju moc cez nevinných ľudí, ktorí ani nevedeli za čo poriadne bojujú.
Jedna konverzácia v knihe sa venovala tejto téme. Prečo vojna vôbec vznikla, keď ju vraj nikto nechce? Kto má tú pravdu naozaj? Postavy na to neprišli a neprišla som na to ani ja. Na čo rozpútať vojnu? Treba proti sebe postaviť panovníkov. Muž proti mužovi. Nech sa ukážu oni, akí sú bojovníci bez armády za zadkom. 


V tejto knihe som videla, ako si človek váži tie veci, ktoré nemá. A ešte viac si váži tie, ktoré mal, ale prišiel o ne.
Jedlo, voda, oblečenie, posteľ, pokoj. Také banálne slová, ktoré nám nič nehovoria. No pre Paula a jeho priateľov sa práve tieto "banality" stali vzácnosťami. Uvedomila som si, že môžem byť šťastná za to, v akej dobe žijem. Nadávame na vládu, na systém, svet. No nežijeme vo vojne.
Nehádžeme sa pred guľkami do priekop ako Paul. Nemusia nám amputovať nohu ako Albertovi. Nedostávame záchvaty strachu ako nováčik v zákope.
Táto kniha ukazuje len časť toho, čo sa tam skutočne dialo. No hovorí o tom reálne. Čitateľ si to vie predstaviť a stotožniť sa s postavami. 


Musím sa priznať, že na konci som plakala. Pocítila som neskutočnú ľútosť nad toľkými životmi, ktoré boli premárnené. Každý jeden z chlapcov mi prirástol k srdcu a ťažko som niesla ich osudy. Napriek tomu som bola knihou nadšená a zanechala vo mne hlbokú stopu. Túto knihu by si mal prečítať každý. Pretože nič podobné sa už nesmie zopakovať.