Polnočné slnko: Súmrak z pohľadu Edwarda

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ♥

Dlho očakávaný návrat do sveta Twilightu je jednoznačne triumfom. Ikonický príbeh Belly a Edwarda nadobúda nový temný podtón. Pre Edwarda je to najzaujímavejšia udalosť, akú kedy zažil počas svojho dlhého života. V Polnočnom slnku sa dozvieme fascinujúce podrobnosti z Edwardovej minulosti, o zložitosti jeho vnútorného boja pri pohľade na Bellu, a pochopíme, že je to rozhodujúci zápas jeho života.

Kto by nepoznal Twilight? Takých, ktorí ešte nepočuli o upírskej ságe, by sa asi mnoho nenašlo. Autorka sa pokúsila nadviazať na úspech predošlých kníh, ktoré pred pätnástimi rokmi vyvolali ošiaľ a každá časť sa dočkala aj filmového spracovania. Fanúšikovia mladej dvojice netrpezlivo čakali na to, čo odhalí autorka prostredníctvom Edwardovho pohľadu. Verím, že mnohí boli z knihy a nových odhalení nadšení a že sa vrátili do čias, kedy sériu čítali možno ešte ako tínedžeri. Bohužiaľ, ja nie som ten prípad. 

 

Predošlé knihy som nečítala, preto som sa veľmi tešila na Polnočné slnko. Bola som zvedavá na celý príbeh z inej perspektívy. Dokonca som sa pohrávala s myšlienkou, že si po tejto knihe prečítam aj tie predošlé.
Prvotné nadšenie vo mne pretrvávalo asi prvých sto strán. Autorka čitateľom lepšie priblížila rodinu Cullenovcov, ale najmä samotného Edwarda.
Jeho zmýšľanie bolo veľmi zaujímavé. Miestami som mala pocit, že to naberá psychologické kontúry. Edward všetko analyzoval a doslova pitval na kúsočky. Na začiatku sa mi to veľmi páčilo, keďže mám rada študovanie a spoznávanie ľudskej mysle. Bavilo ma sledovať jeho premýšľanie a predstavy ohľadom jeho rozhodnutí alebo rozhodnutí iných osôb.
Potom však nastal zlom.

 

Neviem, čím to bolo spôsobené, ale knihu som odložila. Najprv na pár dní. Keď som sa k nej potom vrátila, už som sa nevedela dostať späť do deja. Edwardovo premýšľanie mi už prekážalo. Nevravím, je fajn, ak autorka na niekoľkých stranách alebo v niektorých momentoch zabŕdne hlbšie do pocitov postavy a opíše ich. Takéto niečo dokonca vítam, ak mi to pomôže lepšie pochopiť postavu a jej konanie. Nie však po celý čas.
Po tom, čo sa Edward a Bella zoznámili, som sa miestami strácala. Ich rozhovory boli veľmi o dedukcii a domýšľaní, čo je fajn, ale ako som spomenula vyššie, čitateľa môže unavovať, ak to je takto po celý čas.
Zároveň ma miatlo, ako Edward rozoberal asi väčšinu toho, čo Bella (poprípade niekto iný) povedala. Naozaj ma nebavilo po každej jej vete čítať o tom, ako si to on vysvetľuje, ako sa ona tvári, čo on cíti. Unavovalo ma to a popravde aj nudilo. Priama reč má prispieť k rýchlosti deja, no tu ho skôr spomaľovala. Najhoršie na tom bolo, že po každej takejto Edwardovej myšlienkovej vsuvke som zabudla, čo Bella vlastne povedala.
Tak sa nakoniec stalo, že som knihu odložila na niekoľko mesiacov. Keď som sa k nej potom vrátila, aby som dočítala posledných sto strán, preskakovala som ich.

Keby som mala Polnočné slnko opísať jedným slovom, bolo by to detailné. Každá maličkosť bola opísaná, premýšľalo sa nad ňou a uvažovalo. Niekto by to možno ocenil, pretože by sa tak viac vcítil do postáv a prežil dej. Mňa to však brzdilo, čo je veľká škoda.
Na knihu som sa veľmi tešila, ale musím povedať, že som veľmi sklamaná. Po tomto som sa rozhodla, že nesiahnem ani po predošlých častiach.
Avšak, pre niekoho, kto je fanúšikom tejto série, by to mohlo byť zaujímavé čítanie zachytávajúce mnohé postavy viac z blízka a aj z iného pohľadu.
Ja sa však medzi fanúšikov nezaradím...