Víno a čary: Fantasy o vínnych čarodejniciach z francúzskeho vidieka

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Grada ♥

Po celé stáročia chránili vinice Château Renard talentované vínne čarodejnice, ktorých kúzla pomáhali dorábať svetoznáme víno z údolia Chanceaux. Elenu, jednu z čarodejníc, však postihla kliatba, ktorá ju uväznila v podobe ropuchy na plytčine močiara a jej magické schopnosti zoslabli. Prešlo dlhých a trpkých sedem rokov, kým sa jej podarilo kúzlo prelomiť a vrátiť sa k svojmu bývalému životu.

Lenže vinicu, ktorú mala zdediť, teraz vlastní pekný cudzinec. Jean-Paul Martel uprednostňuje vedu pred poverami a nepodporuje ani vieru miestnych obyvateľov vo vínne čarodejnice. Aby Elena mohla pomôcť vinohradu zotaviť sa, musí utajiť svoju skutočnú identitu a rovnako aj plány na pomstu tomu, kto jej ukradol najlepšie roky života. Keď sa jej bývalý snúbenec stane obeťou rituálnej vraždy, podozrenie padne na Elenu.

Zdá sa, že niekto v údolí praktizuje starú temnú mágiu, takú nebezpečnú, že nie je zapísaná ani v kúzelných knihách. Elenu čaká ťažký zápas, aby očistila svoje meno a ochránila všetko, čo miluje.

Víno a čary je trochu iné fantasy, než na aké som zvyknutá. Poväčšine, ak sa k nejakej knihe z tohto žánru dostanem, čítam o magických stvoreniach a schopnostiach. Zažiadalo sa mi zmeny, a preto som s radosťou siahla po tomto titule.
K dobru nahrávalo aj to, že sa dej odohráva vo francúzskych viniciach, konkrétne na vidieku začiatkom 20.storočia (aspoň myslím, nie je to tam presne napísané).
Zároveň hneď takto na začiatku chválim krásnu obálku, ktorá úplne presne vystihuje podstatu knihy a aj väzbu, ktorá je síce brožovaná, ale strany sa ohýbajú výborne a sú veľmi poddajné.

Prejdime však k samotnému príbehu.
Ako som napísala vyššie, od prvej kapitoly ma uchvátila magická atmosféra knihy (ale mňa jednoducho v knihe vždy osloví všetko francúzske). Hlavná hrdinka Elena sa po siedmich rokoch vymanila z kliatby a je presvedčená, že vie, kto ju zaklial. Zatiaľčo chystá pomstu, musí sa naučiť vychádzať s novým majiteľom vinice Jean-Paulom, ktorý bol pre mňa skvelou postavou a dokonca som si ho obľúbila asi najviac. Predstavoval človeka, ktorý verí vede a všetko nadprirodzené je proste len obyčajným výmyslom.
S Elenou, vínnou čarodejnicou, tak tvorili veľmi kontrastný pár, čo sa mi ale páčilo, keďže mám rada, ak sa partneri viac líšia než podobajú. Je to potom rozmanitejšie.
Takže čo sa týka hlavných postáv, som nadmieru spokojná. 

„Bez čarodejnicinej pomoci toho matka príroda s vínom veľa nenarobí. Sme pôrodné babice dobrého vína, od počatia po pôrod."

Hnacou silou celého príbehu bola záhada, ktorej sa Elena snažila prísť na koreň. Niekto v dedine zabíjal zvieratá a vysával z nich krv, čo znamenalo, že sa praktikuje čierna mágia.
Keďže ja som človek od prírody zvedavý a nadprirodzeno ma fascinuje, hoci som rovnako ako Jean-Paul skôr racionálne uvažujúca a všetko, čo môžem, si snažím logicky odôvodniť, aj tak mám chvíle, kedy podľahnem pocitu, že existuje aj transcendentálno.
Takže keď som spojila tieto moje vlastnosti, chcela som sa dozvedieť, kto za tým všetkým stojí. Začala som predvídať a bohužiaľ, stalo sa to, čo nemám rada - predvídala som správne.

Krátko na to som sa dostala k prvému vyvrcholeniu, ktoré ma sklamalo. Síce som bola negatívne nastavená už trochu predtým, keďže som tipovala správne, kto je vinníkom, ale daná pasáž by sa mi nepáčila bez ohľadu na predchádzajúce udalosti.
Pripadala mi akoby bola nedomyslená do konca. Mala som pocit, že mi dané vysvetlenia nestačia. K tomuto ešte poviem toľko, že podobný pocit som mala po celý čas čítania, keďže nápad bol výborný, ale o svete čarodejníc som sa dozvedala len sporadicky počas deja, čo nebolo zlé, ale mala som v usporiadaní ich sveta a pravidiel trochu zmätok.
Záver ma nejako špeciálne nenadchol, ani neprekvapil. Dozvedela som sa pár odhalení, ktoré mnou ale nezamávali.

Kniha bola do prvej polovice naozaj výborná. S radosťou som čítala o viniciach, bylinách, o magickom svete. Celý príbeh mal vintage nádych, ktorý som vo veľkom nasávala.
Druhá polovica sa však zvrtla prirýchlo a neistým, kostrbatým smerom. Veci sa diali rýchlo, boli málo vysvetlené a koniec nepriniesol to, čo som čakala.
Napriek tomu však knihu vnímam kladne, keďže ten začiatok a stred sa mi naozaj veľmi páčili a dožičili mi iný druh fantasy, čo bolo príjemné spestrenie.
Ako posledné by som povedala len to, že kto neobľubuje prílišné fantasy, bude mať podobné výhrady k druhej polovici rovnako ako ja a kto je zase veľký milovník tohto žánru, preňho to bude málo.
Takže Víno a čary je zlatý stred, ktorý prílišne nenadchne, ale ani nič nepokazí.