Modlitby za unesené

0

Modlitby za unesené

Jennifer Clementová

„To najlepšie, čo sa v Mexiku môže dievčaťu stať, je byť škaredá." 

 V štáte Guerrero je veľkým nešťastím byť dievčaťom. Svoje o tom vie aj Ladydi, trinásťročné dievča, ktoré žije len s mamou. Nemôže sa pekne učesať, nosiť šminky či nalakovať si nechty. Ak by to bola spravila, sama by sa predhodila kartelom, ktorých návštevy sprevádzali únosy dievčat. Ladydin otec ich kraj opustil presne tak, ako všteci muži iných žien. Jediné, čo im nechávali, bol AIDS a nemanželské deti. Ladydi sa nakoniec naskytne príležitosť utiecť pred týmto všetkým a odíde pracovať ako pestúnka do Acapulca. To však netuší, že bude svedkom udalosti, ktorá jej do života prinesie ešte viac nešťastia. 

 „Musím malé dievčatá upravovať, aby vyzerali ako chlapci, staršie dievčatá, aby vyzerali všedne, a krásne dievčatá tak, aby vyzerali ako škaredé."

 Námet je veľmi zaujímavý. Naozaj si je potrebné uvedomiť, že niekde na Zemi sa niečo takéto naozaj deje. Že dievčatá sa tvária, že sú chlapci a ich matky zisťujú, že sa deti ich kamarátok podobajú na ich manželov. Je to možno ojedinelé, ale nie nereálne. Kniha určite nie je nejako úžasne napísaná. Skôr mám pocit, že ju autorka vydala so zámerom upovedomenia spoločnosti. Priama reč je ťažko čitateľná, keďže je bez úvodzoviek. Niekedy som sa v tom naozaj strácala.
Niekomu by možno vadilo jednoduché zmýšľanie postáv, ale keď som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si, že to k nim jednoducho patrí. Nemajú patričné vzdelanie a preto sa nemôžeme diviť, že ich myšlienkové pochody sú trošku primitívne, aj keď v mnohých prípadoch praktické. Nie je to kniha pre náročných čitateľov, ale aspoň ukazuje svet, ktorý je nám neznámy. 

 Úryvok knihy zo zadnej strany prebalu:
Keď otec odišiel, moja matka, ktorá si nikdy nedávala servítku pred ústa, vyhlásila: Ten sviniar! Prichádzame tu o svojich mužov, dostávame od nich aids, ktorý chytili od svojich amerických štetiek, kradnú nám naše dcéry, naši synovia odchádzajú, ale ja túto krajinu milujem viac než vlastný dych.
Potom veľmi pomaly vyslovila slovo Mexiko a potom ešte raz. Bolo to, akoby to slovo lízala z taniera.
Už odmalička ma matka učila, že sa mám modliť za nejakú vec. Robili sme to vždy. Modlila som sa za mraky a pyžamá. Modlila som sa za žiarovky a včely.
Nikdy sa nemodli za lásku a zdravie, vravela matka. Ani za peniaze. Keď Boh začuje, čo naozaj chceš, nedá ti to. Zaručene.
Po otcovom odchode moja matka povedala: Pokľakni a pomodli sa za lyžičky. 

Knihu nájdete na: modlitbyzaunesene/bux.sk