RECENZIA: Ešte to nebalím... odkazuje babička

0

Ešte to nebalím... odkazuje babička 

Judy Leigh 

„75 na krku, 25 v hlave..."

 Za knihu ďakujem vydavateľstvu Grada

Po smrti manžela sa Evie ocitá v prázdnom dome. Má pocit, že jej život sa ešte ani nezačal, a to má úctyhodných 75 rokov. No aj tak sa nechá presvedčiť svojím synom Brendanom, aby sa presťahovala do domova dôchodcov. Zakrátko si však uvedomí, že to pre ňu vôbec nie je to pravé orechové.
Pod vplyvom cestovateľskej horúčky a s úsporami vo vrecku sa v starom obytnom aute vydáva na jazdu po Francúzsku. Postupne sa z nej stáva kuriózna babička s originálnym zmyslom pre humor. Je otvorená, priateľská, rada si vymýšľa, a hoci zažije zopár nepríjemnosti, nenechá sa len tak ľahko odradiť.
Keď sa o jej úteku dozvie Brendan, vycestuje aj so svojou manželkou za ňou. Cieľ je jasný: priviesť ju späť. Veľmi rýchlo však zisťuje, že to vôbec nebude také jednoduché... 


Poväčšine čítam romantiku, ale po pár zamilovaných knihách rada siaham aj na niečo iné. Či už je to detektívka, klasika, alebo ako v tomto prípade - humor.
Keďže ja sama nie som veľmi spontánny typ, rada o tej samovoľnosti aspoň čítam. Potom si predstavujem a namýšľam, že i ja raz spravím niečo podobne bláznivé. Evie na to čakala 75 rokov, no mňa motivovala k tomu, aby som nepremárnila už ani jeden deň!


V prvej kapitole som sa stretla so starou a smutnou babičkou, ktorá sa v domove dôchodcov cítila ako v klietke. Úplne som si vedela predstaviť, čo prežívala. Monotónnosť dní ju ubíjala a ona pomaly začala strácať svoje ja. Potom však prišiel impulz (náhoda či osud, volajte to ako chcete) a Evie sa rozhodla, že ešte nepatrí do starého železa. Chcela to dokázať spolubývajúcim a zamestnancom v starobinci, synovi a jeho žene, ale najmä sama sebe.
Zároveň som od začiatku sledovala aj vzťah jej syna Brandana a jeho ženy Maury. Ich manželstvo taktiež nabralo akýsi stereotyp a postupne ich to uvrhlo do manželskej krízy.
Možno im práve Evie mala ukázať, ako si užívať život a využiť každú minútu. 


„Že musíme milovať, kým dnes ešte môžeme, niekedy prekypujeme láskou, ale nikdy to nevydrží dlho, pretože čas žiarli na naše šťastie."

Evie bola veľmi sympatická postava. Bavil ma jej názor na život a spôsob, akým sa ho po odchode z domova dôchodcov ujala. Nebála sa spoznávať nových ľudí, skúšať nové veci a ísť na nové miesta. Takto som sa s ňou dostala do Francúzska, kde sa začalo to pravé dobrodružstvo.
Zo senilnej babičky sa stala skutočná dáma, ktorá si vychutnáva krásy okamihu a oddávala sa pozemským slastiam ako dobré víno či jedlo.
Na druhej strane, jej syn bol úplným opakom. Autorka vytvorila kontrast medzi ním a jeho matkou. Kým ona si na sklonku života začala užívať, on nevedel ako ďalej. Trápil ho zlý vzťah s manželkou, krásna mladá kolegyňa i trieda plná drzých detí. 


Počas deja sa Evie stretla s rôznymi ľuďmi. S niektorými len na pár minút, s inými sa naozaj spriatelila. Páčilo sa mi sledovať jej správanie. Vymýšľala si rôzne historky a bavila tým nie len seba, ale aj mňa. Taktiež som vďaka nej spoznala rôzne typy ľudí. No nemyslite si, že vždy mala len pozitívne skúsenosti. Tá škála osôb bola naozaj pestrá. Od čudných stávkujúcich až po vinárov na juhu Francúzska.
A práve tá krajina sa mi vryla pod kožu. Živo som si vedela predstaviť slnkom zaliate pláže, malé vinárstva, preľudnené trhy i teplé večery. 


V poslednej tretine ma kniha bavila ešte viac. Veci sa pohli k lepšiemu a dobrodružstvo sa chýlilo ku koncu. Nemôžem povedať, že by dej nejako gradoval, či bol akčný, ale kniha ma napriek tomu bavila.
Evie si postupne našla svoj spôsob života a takisto naň naviedla i Brandana s Maurou. 


Ešte to nebalím... odkazuje babička je milá kniha, ktorá pobaví, privedie čitateľa na iné myšlienky a vzbudí v ňom túžbu po dobrodružstve.



RECENZIA: Na západe nič nové

0

Na západe nič nové 

Erich Maria Remarque

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ

Vojnový román Na západe nič nové, ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Jeho filmové spracovanie vyvolalo skutočný škandál: verejnosť bola šokovaná pravdivým, realistickým zobrazením vojny, ktorá zničila celú vtedajšiu mladú generáciu, pretože neodvratne predurčovala osudy – aj osud devätnásťročného Paula Bäumera a jeho šiestich spolužiakov, ktorí nasadzovali svoje životy v nezmyselných bojoch netušiac, že z hrozného vojnového besnenia pre nich už niet návratu.

Povinné diela. Tie sú kapitolou samy o sebe v živote každého študenta. Niektorí ich čítajú radi, iní sa do nich nepozrú ani pred maturitou. Mnohí sa k nim vracajú aj v dospelosti a hľadajú v nich skryté odkazy, ktoré si ako stredoškoláci nevšimli. Ostatní sú vďační, že už od nich majú pokoj.
Tak ako to potom je? Oplatí sa povinné diela čítať? Naozaj nám majú čo ponúknuť?
Moja odpoveď je áno a áno. Prečítať si ich je fajn už aspoň kvôli škole. Rozšíria sa vám obzory a oveľa ľahšej sa pri odpovedi či maturite hovorí o knihe, ktorú ste čítali. A ponúkajú toho naozaj dosť. Nevravím, že  všetky. S mnohými nie som ani ja sama stotožnená, ale niektoré si zaradenie k povinnej literatúre zaslúžia. Tie by si mal prečítať každý z nás.

Tento vojnový príbeh od začiatku doslova kričí, že nebude ľahkým čítaním ani jednohubkou na večer. Hneď v prvej kapitole som sa mohla zoznámiť s postavami, z ktorých každá počas príbehu dostala svoj priestor. Všetci mladíci i muži boli iní a zároveň mali spoločné veľké bremeno - vojnu.
Paul po pár stránkach hovorí, ako šli do vojny s veľkými očami, motivovaní učiteľmi a známymi, ktorí im nahovárali, aké to je hrdinstvo bojovať za svoju vlasť. To, nepochybne, je. No nahovárať chlapcov, ktorí len nedávno prekročili prah dospelosti, aby šli na front a dávali do stávky svoje životy len kvôli nezmyselným sporom o moc medzi krajinami, bol asi najhorší podvod, o akom som kedy čítala. Síce to nebol podvod v pravom zmysle slova, ale táraniny o hrdinstve či uznaní sa rýchlo rozplynuli a chlapci zistili, aká vojna naozaj je.
Odobrali im ich životy, ich túžby a sny. Morálne zásady stratili akýkoľvek význam či vplyv a do hláv im vštepovali len pravidlá vojny. Nedobrovoľne z nich spravili vrahov a mylne sa domnievali, že sa z frontu vrátia tí chlapci, ktorí do nej šli. Pokiaľ sa vôbec vrátia. 


„Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich - kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší...A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení - a museli sme sa s tým sami vyrovnať."

Remarque, ktorý sám na sebe zažil vojnové besnenie, dokázal opísať hrôzy frontu veľmi živo a uveriteľne. Preniesol ma do zákopov, kde ma obklopovalo blato. Mohla som sa pozrieť na územie nikoho, ktoré sa stalo bojiskom a pohrebiskom mnohých mužov. Ležala som s nimi niekoľko dní o hlade v hlbokých jamách. Súcitila som s tými, ktorých po krátkom čase poslali ihneď na bojisko. Súcitila som s tými, ktorí tam boli toľkokrát, že už vedeli predpokladať možný útok.
Každý z nich bol poznačený a z tých, ktorí prežili, sa domov nevrátili tí istí ľudia. Po tomto by už nikto neostal rovnaký. 


Neskôr sa Paul dostane domov na dovolenku. Tu porovnáva život ľudí, ktorí ostali doma, s tým jeho. Všetci tí ľudia, ktorí sa tvárili ako majstri sveta a vykrikovali jednu bojovú taktiku za druhou a pritom sa k reálnej vojne nikdy ani len nepriblížili.
Medzi týchto ľudí by som prirovnala aj vysokopostavených hodnostárov, ktorí vedeli len rozkazovať a nasadzovať ľudské životy v bitke, ktorou si chceli zabezpečiť zmienku o ich osobe v učebniciach dejepisu. Dokazovali si svoju moc cez nevinných ľudí, ktorí ani nevedeli za čo poriadne bojujú.
Jedna konverzácia v knihe sa venovala tejto téme. Prečo vojna vôbec vznikla, keď ju vraj nikto nechce? Kto má tú pravdu naozaj? Postavy na to neprišli a neprišla som na to ani ja. Na čo rozpútať vojnu? Treba proti sebe postaviť panovníkov. Muž proti mužovi. Nech sa ukážu oni, akí sú bojovníci bez armády za zadkom. 


V tejto knihe som videla, ako si človek váži tie veci, ktoré nemá. A ešte viac si váži tie, ktoré mal, ale prišiel o ne.
Jedlo, voda, oblečenie, posteľ, pokoj. Také banálne slová, ktoré nám nič nehovoria. No pre Paula a jeho priateľov sa práve tieto "banality" stali vzácnosťami. Uvedomila som si, že môžem byť šťastná za to, v akej dobe žijem. Nadávame na vládu, na systém, svet. No nežijeme vo vojne.
Nehádžeme sa pred guľkami do priekop ako Paul. Nemusia nám amputovať nohu ako Albertovi. Nedostávame záchvaty strachu ako nováčik v zákope.
Táto kniha ukazuje len časť toho, čo sa tam skutočne dialo. No hovorí o tom reálne. Čitateľ si to vie predstaviť a stotožniť sa s postavami. 


Musím sa priznať, že na konci som plakala. Pocítila som neskutočnú ľútosť nad toľkými životmi, ktoré boli premárnené. Každý jeden z chlapcov mi prirástol k srdcu a ťažko som niesla ich osudy. Napriek tomu som bola knihou nadšená a zanechala vo mne hlbokú stopu. Túto knihu by si mal prečítať každý. Pretože nič podobné sa už nesmie zopakovať.



RECENZIA: Láska si nevyberá

0

Láska si nevyberá 

Katarína Gillerová

 Za knihu ďakujem vydavateľstvu  Slovenský spisovateľ
 
Dominika je bystrá a vtipná pozorovateľka osudov iných, ale tiež pohltená vlastným životom maturantky a neskôr vysokoškoláčky. Dychtivo hľadá priateľstvo, lásku, porozumenie. Pavučina citov a vzťahov je niekedy zradnejšia, ako sa zdá na prvý pohľad. Je veľmi ťažké sa v nej zorientovať, nieto sa z nej ešte vyslobodiť. Navyše Dominika skrýva temné tajomstvo, o ktorom nesmie povedať ani mame a sestre. Je toto tajomstvo predzvesťou tragédie, ktorá nečakane vstúpi do jej života? Dokáže nájsť východisko a zároveň podržať tých, na ktorých jej záleží? Láska si nevyberá, vtrhne nám do života, nepýta si povolenie. Neprináša vždy len šťastie, no Dominika je silná osobnosť. Miluje, zmieta sa v pochybnostiach, hľadá svetielko nádeje. 

Pokiaľ sa jedná o knihy slovenských autorov, vždy si ich rada prečítam. Odkedy sa venujem blogovaniu, tak tvrdím, že našich musíme podporovať. Pokojne môžeme mať talenty svetových rozmerov, ktorým len musíme dať šancu, aby sa preukázali. Veľa slovenských autoriek síce načítaných nemám (skôr viac kníh od jednej), ale vždy sa rada oboznámim so štýlom písania niekoho ďalšieho. Naposledy som takto siahla po knihe od Kataríny Gillerovej, ktorá má na konte slušný počet kníh. 

Kniha sa od začiatku čítala dobre, keďže je to nenáročné dielko. Štýl písania autorky bol veľmi príjemný, žiadne zdĺhavé opisy či naťahovanie deja.
Príbeh plynul veľmi rýchlo. V knihe sú zachytené približne štyri roky Dominikinho života. Takýto zrýchlený chod udalostí mi neprekáža, ale v tejto knihe to šlo naozaj ako z rýchlika.
Toto plynutie deja bolo spôsobené aj spomienkami, ktoré autorka striedala s prítomnosťou.
Práve vďaka rýchlemu spádu autorka ukázala, aké následky môže mať naše konanie. Niečo, čo sa stalo na začiatku knihy, sa prenieslo až na jej koniec a poukázala na to, že všetko raz vyjde na povrch, hoci až o pár rokov.

V knihe sa riešil typický stredoškolský život, jeho slasti i strasti. Dominiku trápila škola, priateľstvá i láska.
Páčilo sa mi sledovať jej dospievanie. Na začiatku knihy ešte bolo zasnené sedemnásťročné dievča, ktoré sa ku koncu zmenilo na mladú a zodpovednú ženu.
Taktiež i postavy boli sympatické a mohla som bližšie nahliadnuť i do ich osudov, keďže každá z postáv dostala svoj priestor na to, aby vyrozprávala svoj vlastný príbeh. 

Ku koncu sa kniha zmenila na tragikomédiu, ale nie v tom dobrom zmysle. Postupne sa tvorili také páry, nad ktorými som len krútila hlavou a skončilo to štýlom - každý s každým.
Toto by som predýchala, pokiaľ by to predýchali i niektoré postavy. Lenže od druhej tretiny sa vo veľkom umieralo, odpadávalo a končilo v nemocnici. Nepôsobilo to na mňa dobre a bolo toho na mňa až priveľa. 

Kniha je dobrá z prvej polovice. Vtedy sa čítala príjemne, bola milučká a naozaj ma bavila. Páčilo sa mi vykreslenie študentského života a bežných starostí dospievajúceho človeka. No v druhej polovici sa všetko začalo kaziť a celý príbeh nabral až veľmi tragický smer. Kvôli tomu na mňa koniec pôsobil ako nejaká telenovela.
Čo sa týka mňa, tak pri tejto knihe platí - raz a stačilo.