Na pár krokov

0

Na pár krokov

R. Lippincott , M. Daughtry, T.Iaconis

„Ako milovať človeka, ak sa ho nemôžete ani dotknúť?"

  Stella Grantová je CF-kárka, čo znamená, že bojuje s cystickou fibrózou. Je odhodlaná dodržiavať liečbu a striktne dodržiava všetky určené pravidlá, ktoré jej zakazujú akýkoľvek styk s možným nositeľom infekcie. Dva  metre ju delia od iných pacientov s cystickou fibrózou a neskôr aj od jej lásky.
  Will Newman berie svoju chorobu len ako niečo, čo mu bráni v rozlete. K tomu všetkému sa ešte aj nakazil baktériou, ktorá ho obrala o šancu na nové pľúca. Ak by ju na niekoho preniesol, dotyčného by čakal rovnaký osud. A tak túžobne čaká, kým bude mať osemnásť, aby konečne mohol nadobro zamávať nemocniciam. Je to typ, ktorý je v istom slova  zmysle  nebezpečný aj pre seba, nieto ešte pre iných.
  Osud je nevyspytateľný a niekedy aj sviňa, pretože zapletie životy dvoch ľudí, ktorí spolu nemôžu byť.
  Ako dopadne príbeh týchto dvoch mladých ľudí? Čo sa stane, ak sa k sebe priblížia aspoň o jediný krok? 


„Viem, že je to môj posledný nádych. Je pre ňu."
 Čo je cystická fibróza? 
Je to závažné genetické ochorenie, ktoré negatívne ovplyvňuje kvalitu života a predčasne ho skracuje. CF nie je nákazlivá! Je to dedičné ochorenie, s ktorým sa človek narodí. V súčasnosti je možné CF odhaliť už prenatálne. Žľazy s vonkajším vylučovaním tvoria abnormálne hustý a patologický hlien, ktorý sa usadzuje na slizniciach a upcháva životne dôležité orgány. V pľúcach sa následne usádzajú baktérie, spôsobujúce ťažké infekcie a zápaly. Postupne sa tu tvoria nenapraviteľné zmeny. Podobne je postihnutý aj pankreas, ktorý nevylučuje dostatočné množstvo enzýmov potrebných na strávenie potravy. CF postihuje aj pohlavné orgány, pečeň, prínosové dutiny, často sa pridruží aj cukrovka. Dá sa povedať, že CF postupne zasiahne všetky orgány.

 

 Ako prvé musím pochváliť krásnu obálku, ktorá korešponduje s obrázkom, ktorý dostala Stella od svojej sestry. Veľmi sa mi páči, keď obálka nesie niečo detailné z knihy a práve táto to spĺňa.
Je to aj prvá kniha od troch autorov, ktorú som čítala. Ešte som sa s podobným románom nestretla a mala som mierne obavy, čo z toho bude, pretože predsa len, každý spisovateľ má svoj vlastný štýl písania, no ostala som milo prekvapená, pretože naozaj nebolo badať, že sa na tom podieľali až traja ľudia. 


Už od začiatku autori nasadili dobré a rezké tempo, takže som sa do deja rýchlo dostala. Postáv v knihe nebolo veľa a preto som sa mohla aj dobre zorientovať. 

Nemám veľmi čo k tejto knihe písať, pretože sa mi veľmi páčila. Postavy boli sympatické, prostredie som si vedela živo predstaviť a vedela som sa vžiť do deja. 

Nebola núdza ani o vtipné momenty, pri ktorých som sa naozaj zasmiala a páčila sa mi prvotná rozdielnosť Stelly a Willa. Kým ona bola viac rezervovaná a mala rada vo veciach poriadok, Will bol spontánny a rád zo seba robil rebela. 


„Veď ide len o život. Ani sa nenazdáš a bude po ňom."
 Neskôr som nahliadla aj do minulosti oboch hrdinov. Mnohé sa vyjasnilo a pochopila som, že Stella musela byť zodpovednou nie len kvôli sebe, ale hlavne kvôli rodičom. Will si zase musel nájsť cestu k mame, ktorá to myslela lepšie, než to vnímal. 

Našlo sa, ako to v týchto témach býva, aj pár smutných momentov, ktoré mi trhali srdce. Doslova som ho mala na kusy a danú bolesť som cítila na sebe. Pri čítaní tejto knihy by sa moje emócie dali krájať. 

Knihou som preletela veľmi rýchlo a koniec ma prekvapil, pretože som čakala niečo na štýl Na vine sú hviezdy, ku ktorým ju mnohí prirovnávajú, no nič také sa nekonalo. Greena som síce nečítala, ale myslím si, že Na pár krokov je originálny príbeh, ktorý ma určite čo ponúknuť a to, že má hlavná hrdinka v nose kanylu ešte neznamená, že jej druhé meno je Hazel Grace (áno, viem jej meno, videla som film). 


„Ak mám umrieť, najprv chcem žiť. 
Až potom umrieť."


Pre mňa je Na pár krokov kniha plná emócií. Milovať niekoho, ku komu by sme sa nemohli ani priblížiť by muselo byť naozaj strašné a ja som si to nevedela vôbec predstaviť. Táto kniha však búra tieto moje názory a ukazuje, že ozajstná láska môže fungovať aj bez fyzického kontaktu. Ide o čisto prepojené duše. 

Jediné, čo by som knihe vytkla je to, že choroba bola málo vysvetlená. Musela som si zháňať jej definíciu, aby som chápala, čo je vlastne zač. Preto som vám hore hodila jej jednoduché vysvetlenie, ktoré vám snáď pomohlo sa zorientovať. 

Mimochodom, už je vonku aj film, takže vám prikladám aj trailer. Ktorá sa tiež zamilovala do Willovho (Cole Sprouse) pohľadu?

Deň, keď sme zmizli

0

Deň, keď sme zmizli

Lucy Robinson 

Annie je svojská tridsiatnička, ktorá sa mužom vyhýba ako čert krížu, odkedy za smrťou jej mamy stojí muž. Jej partiu priateľov tvoria Tim, ktorý je psychiater a poznajú sa zo psychoterapie, Claudine, jej kolegyňa z práce a Lizzy, prelietavá sestra. Všetko sa však zmení v jeden večer, keď k nej do salóna zavíta charizmatický a milý Stephen Flint.
Kate sa zamestnáva na konskej farme slávneho jazda na juhu Anglicka. Vraj potrebuje oddych od práci v Googli. Za týmto útekom je však niečo viac, čo Kate nedovolí voľne sa nadýchnuť. Po čase sa však odviaže, obľúbi si prácu s koňmi a zamiluje sa do svojho šéfa Marka Waverleyho. Avšak, každý deň čaká, že ju dobehne minulosť.
Annie a Kate toho majú spoločného viac, než sa zdá. Ich osudy splynú v jedno. Doslova. 


„Ak sme naozaj takí blázni ako ľudia v tejto skupine, mali by sme sa zabiť." 



Deň, keď sme zmizli je kniha, ktorá poukazuje na to, že nie všetko je zlato, čo sa blyští. Tento pocit z deja som mala od začiatku a len som sa v ňom neskôr utvrdila. Prípad týchto dvoch kamarátok ukazuje, ako by sa zdalo na to, že jedna z nich konečne nájde po dlhých rokoch súženia stabilitu a pokoj, pričom tá druhá utečie od perfektnej práce na smradľavú farmu. Netreba sa však nechať uniesť emóciami a tvoriť unáhlené závery. 

Knihu tvorí tridsaťtri kapitol, ktoré sú síce dlhé, ale čítajú sa veľmi ľahko. Čitateľ sa v postavách rýchlo zorientuje a privíta aj útržky z minulosti, ktoré objasňujú, ako zomrela mama Annie. Dej sa už po pár stranách zaujímavo rozbieha, keďže sa vždy striedajú pohľady dvoch hlavných postáv. 

Po prvých sto stranách už vznikajú sľubované páriky a čitateľ si jeden z nich si určite obľúbi viac, a preto sa aj viac teší na kapitoly z pohľadu danej postavy. No oba pohľady sú veľmi dôležité, keďže som ako čitateľ bola naozaj vo veľkom napätí ohľadom Katinej minulosti, ktorá bola stále zahalená rúškom tajomnosti. 

Dievčatám sa v podstate stalo to isté. Obidve sa zaľúbili do svojich šéfov. Obaja sú však diametrálne odlišní a to poukazuje aj na odlišnosť dievčat. Nič však nie je tak, ako sa zdá a celá pravda vyjde najavo až na konci knihy, preto sa ju oplatí celú prečítať. 



Kniha je plná vzťahov medzi priateľmi. Že človek akosi už nepotrebuje kamarátov, keď si nájde partnera, ale nie vždy sa mu to môže vyplatiť. 

Ak mám povedať pravdu, viac som si obľúbila Kate a Marka. Mali taký reálnejší a uveriteľnejší vzťah. Stephen bol až príliš dokonalý na to, aby všetko čo vraví bola aj pravda. Na Stephenovi sa mi nepáčilo, že Annie balil na dovolenky, darčeky a podobné somarinky. Zato Mark sa na nič nehral, nič nesľuboval a ani nič od Kate neočakával. Veď im aj trvalo, kým si uvedomili, čo k sebe cítia. 

Ako som písala, kniha sa čítala ľahko, ale nebola nejaká svetoborná. Skôr taká oddychovka pre ženy, ktoré sa možno hľadajú alebo prežívajú ťažké obdobie vo vzťahu. Hlavné hrdinky ukazujú, že útek je niekedy možno najlepším riešením, keďže práve na ceste od zla môžete nájsť šťastie. 


Úryvok knihy zo zadnej strany prebalu:

Becca sa už neudržala. Najprv odfrkla, potom sa vzdala a rozosmiala sa . „Mala by si ísť na lobotómiu, moja! Neuveriteľné! Odišla si z práce pre stres a prišla si do žrebčína, aby si sa z neho dostala? Do žrebčína, kde ťa čaká dvanásť hodín manuálnej práce denne? Na čo si myslela?" 
„No..."
„Nemohla si radšej predávať kebaby, zlatko? Bože, toto nemá chybu."
Usmiala som sa, hoci ma premáhali vyčerpanie a strach. Becca sa prekotúľala po mojej posteli s neviditeľnou puškou v rukách a zaujala skrytú polohu pri okne. Niekoho vyzerala. S krátkymi vlasmi a tmavými očami vyzerá ako pravý vojak, pomyslela som si. 
„Bum," zašepkala do neviditeľného mikrofónu. „Obaja nepriatelia sú mŕtvi. Oblasť je čistá, opakujem, oblasť je čistá. Všetci psychiatri naháňajúci Kate Bradyovú sú zneškodnení."

 

Povolanie

0

Povolanie 

Rachelle Dekker

„Strach je účinnym sedatívom proti vzbure."


 Za knihu ďakujem vydavateľstvu i527.net.

Po vzburách v meste sa prezidentom stáva Damien Gold, ktorý má zvrátenú predstavu o smerovaní obyvateľstva v budúcnosti. Jeho plán by vychádzal dokonale, ak by sa mu do cesty neplietli proroci, banda ľudí, ktorí nasledujú akéhosi Aarona a za jeho pravdu neraz položili život.
Medzi prorokov patria aj Remko Brant a jeho manželka Carrington Haleová, ktorá kedysi mala o Aaronovom učení rovnaké pochybnosti, aké má teraz Remko. Na jeho pleciach ako vodcovi prorokov toho leží naozaj veľa. V tábore vznikajú roztržky, miestostráž sa im lepí na päty a majú medzi sebou zradcu. Problémy sa hromadia a riešenie nie je dosah. Čo bude Remko musieť obetovať, aby ochránil svojich milovaných?


„Oni sú stále iba bábkami, ktoré na okamih uverili, že by mohli byť reálnymi osobami."



Zatiaľčo prvá kniha bola viac zameraná na vzťah medzi Carrington a Remkom a aj príbeh sa zameriaval na ňu, teraz to bolo naopak. V čase boja síce nemali veľa času na prehlbovanie citov, ale predsa len mi ich vzťah prišiel akýsi vlažný. Málokedy som natrafila na ich rozhovor. 

Na začiatku knihy bol dej veľmi napínavý. Proroci boli prenasledovaní ešte viac a mnohých zo svojich kruhov už nemohli zachrániť. To pridávalo starosti Remkovi. Nadobúdal pocit, že všetko je len jeho vina. 

Výpravy do mesta a ukrývanie sa v lese, či hľadanie si nového tábora. Malo to isté čaro, ale nebola to moja šálka kávy.

Zmena, ktorá nastala vo zmene niektorých členov vlády, nepriniesla želané ovocie. Aspoň podľa mňa. Síce sa dozvedáme, čo sa stalo, ako sa nový prezident dostal k moci, ale stále mi nebol jasný jeho plán a vlastne do konca knihy som mala pocit, akoby sám nevedel, čo chce svojimi činmi dosiahnuť. 

„Neutekaj pred svojím strachom. Bude ťa naháňať."



 Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com

Na jednej strane bol Damien Gold, na strane druhej stál Aaron. V prvej knihe som ho vnímala celkom kladne, možno ako nejakého kňaza alebo druhého Mojžiša. Avšak, čím ďalej som sa v knihe dostala, tým viac sa hral na Ježiša a to sa mi nepáčilo. Zázračne vždy vedel, kde sa proroci nachádzajú, konal menšie zázraky. Ako viem, že zo seba robil Ježiša? Nikdy ho totiž nespomenul. Vždy hovoril len o Otcovi, ktorý vlastne ani nemusel byť Boh, akého poznáme. Avšak, beriem to s rezervou, keďže každý verí v niečo iné a autorka sa zrejme inšpirovala svojím vierovyznaním. 

Prvá časť Vyvolenie bola orientovaná romantickým smerom a v Povolaní mi to chýbalo. Dej bol čisto založený len na výpravných a záchranných akciách, ktoré ma veľmi nebavili.
Za polovicou knihy sa naberajú rozpory v tábore iné farby. Dostávame sa pomaly k udavačovi, ktorý je od začiatku predvídateľný a vôbec ma to neprekvapilo. Dej nabral konečne zaujímavejší smer, ale opäť nie nadlho. 

Počas celej knihy mi prekážalo málo priamej reči. Všetko bolo až priveľmi "obkecané" a naozaj ma to nudilo. Mnohokrát som sa pri čítaní pristihla, ako prekrúcam očami pri stane, kde som nevidela žiadnu priamu reč. Tým pádom som si nevedela vytvoriť obraz o vedľajších postavách a Remkov vzťah k nim. 


Ak by som mala knihu zhodnotiť celkovo, tak úprimne, nepáčila sa mi. Autorka má síce pekný štýl písania, používala metafory, ale dej pre mňa nemal smerovanie. Mala som pocit, že sa proroci ženú za niečím, čo vlastne ani nie je. 

Povolanie však nezatracujem, len to nebol môj žáner. Touto knihou by ste dievčaťu asi neulahodili.

Úryvok z knihy: 
„Hľadáš odpovede v tme?" spýtal sa akýsi hlas. 
Remko na okamih spanikáril, vzápätí však hlas spoznal. Keď Aaron vystúpil z tieňa a postavil sa vedľa neho, napätie na svaloch povolilo. „Už dávno som zistil, že tma nikdy neodpovedá," odvetil Remko. 
„Tým by som si nebol taký istý," vyhlásil Aaron. „S vierou je všetko možné." 
Remko sa na muža nepozrel, ale civel do hlbokého tunela. „Aj kráčať po vode?" 
Aaron sa ticho zasmial. „Takže si ma počúval." 
Mužova veselosť bola nákazlivá a Remko cítil, ako sa mu z hrude zdvihol závoj chladu. Vtom sa mu vrátili spomienky na predošlých dvadsaťštyri hodín a chlad sa prehĺbil. Otočil sa k Aaronovi. 
„Musíme odísť," povedal, „život v blízkosti mesta je každým dňom nebezpečnejší." 
Remko cítil, ako sa Aaronovi zmenila nálada. 
„Počul som jej pieseň aj na pustatine," povedal Aaron. „V bezpečí, v bezpečí dušu mám." Rozhostilo sa medzi nimi ticho a Remko začul v spomienkach tichú ozvenu Larkininho hlasu. 
„Krásna, krásna dcéra," zašepkal Aaron s privretými očami, tvárou upriamenou  dohora a lícami, po ktorých sa mu kotúľali slzy.