Povolanie

0

Povolanie 

Rachelle Dekker

„Strach je účinnym sedatívom proti vzbure."


 Za knihu ďakujem vydavateľstvu i527.net.

Po vzburách v meste sa prezidentom stáva Damien Gold, ktorý má zvrátenú predstavu o smerovaní obyvateľstva v budúcnosti. Jeho plán by vychádzal dokonale, ak by sa mu do cesty neplietli proroci, banda ľudí, ktorí nasledujú akéhosi Aarona a za jeho pravdu neraz položili život.
Medzi prorokov patria aj Remko Brant a jeho manželka Carrington Haleová, ktorá kedysi mala o Aaronovom učení rovnaké pochybnosti, aké má teraz Remko. Na jeho pleciach ako vodcovi prorokov toho leží naozaj veľa. V tábore vznikajú roztržky, miestostráž sa im lepí na päty a majú medzi sebou zradcu. Problémy sa hromadia a riešenie nie je dosah. Čo bude Remko musieť obetovať, aby ochránil svojich milovaných?


„Oni sú stále iba bábkami, ktoré na okamih uverili, že by mohli byť reálnymi osobami."



Zatiaľčo prvá kniha bola viac zameraná na vzťah medzi Carrington a Remkom a aj príbeh sa zameriaval na ňu, teraz to bolo naopak. V čase boja síce nemali veľa času na prehlbovanie citov, ale predsa len mi ich vzťah prišiel akýsi vlažný. Málokedy som natrafila na ich rozhovor. 

Na začiatku knihy bol dej veľmi napínavý. Proroci boli prenasledovaní ešte viac a mnohých zo svojich kruhov už nemohli zachrániť. To pridávalo starosti Remkovi. Nadobúdal pocit, že všetko je len jeho vina. 

Výpravy do mesta a ukrývanie sa v lese, či hľadanie si nového tábora. Malo to isté čaro, ale nebola to moja šálka kávy.

Zmena, ktorá nastala vo zmene niektorých členov vlády, nepriniesla želané ovocie. Aspoň podľa mňa. Síce sa dozvedáme, čo sa stalo, ako sa nový prezident dostal k moci, ale stále mi nebol jasný jeho plán a vlastne do konca knihy som mala pocit, akoby sám nevedel, čo chce svojimi činmi dosiahnuť. 

„Neutekaj pred svojím strachom. Bude ťa naháňať."



 Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com

Na jednej strane bol Damien Gold, na strane druhej stál Aaron. V prvej knihe som ho vnímala celkom kladne, možno ako nejakého kňaza alebo druhého Mojžiša. Avšak, čím ďalej som sa v knihe dostala, tým viac sa hral na Ježiša a to sa mi nepáčilo. Zázračne vždy vedel, kde sa proroci nachádzajú, konal menšie zázraky. Ako viem, že zo seba robil Ježiša? Nikdy ho totiž nespomenul. Vždy hovoril len o Otcovi, ktorý vlastne ani nemusel byť Boh, akého poznáme. Avšak, beriem to s rezervou, keďže každý verí v niečo iné a autorka sa zrejme inšpirovala svojím vierovyznaním. 

Prvá časť Vyvolenie bola orientovaná romantickým smerom a v Povolaní mi to chýbalo. Dej bol čisto založený len na výpravných a záchranných akciách, ktoré ma veľmi nebavili.
Za polovicou knihy sa naberajú rozpory v tábore iné farby. Dostávame sa pomaly k udavačovi, ktorý je od začiatku predvídateľný a vôbec ma to neprekvapilo. Dej nabral konečne zaujímavejší smer, ale opäť nie nadlho. 

Počas celej knihy mi prekážalo málo priamej reči. Všetko bolo až priveľmi "obkecané" a naozaj ma to nudilo. Mnohokrát som sa pri čítaní pristihla, ako prekrúcam očami pri stane, kde som nevidela žiadnu priamu reč. Tým pádom som si nevedela vytvoriť obraz o vedľajších postavách a Remkov vzťah k nim. 


Ak by som mala knihu zhodnotiť celkovo, tak úprimne, nepáčila sa mi. Autorka má síce pekný štýl písania, používala metafory, ale dej pre mňa nemal smerovanie. Mala som pocit, že sa proroci ženú za niečím, čo vlastne ani nie je. 

Povolanie však nezatracujem, len to nebol môj žáner. Touto knihou by ste dievčaťu asi neulahodili.

Úryvok z knihy: 
„Hľadáš odpovede v tme?" spýtal sa akýsi hlas. 
Remko na okamih spanikáril, vzápätí však hlas spoznal. Keď Aaron vystúpil z tieňa a postavil sa vedľa neho, napätie na svaloch povolilo. „Už dávno som zistil, že tma nikdy neodpovedá," odvetil Remko. 
„Tým by som si nebol taký istý," vyhlásil Aaron. „S vierou je všetko možné." 
Remko sa na muža nepozrel, ale civel do hlbokého tunela. „Aj kráčať po vode?" 
Aaron sa ticho zasmial. „Takže si ma počúval." 
Mužova veselosť bola nákazlivá a Remko cítil, ako sa mu z hrude zdvihol závoj chladu. Vtom sa mu vrátili spomienky na predošlých dvadsaťštyri hodín a chlad sa prehĺbil. Otočil sa k Aaronovi. 
„Musíme odísť," povedal, „život v blízkosti mesta je každým dňom nebezpečnejší." 
Remko cítil, ako sa Aaronovi zmenila nálada. 
„Počul som jej pieseň aj na pustatine," povedal Aaron. „V bezpečí, v bezpečí dušu mám." Rozhostilo sa medzi nimi ticho a Remko začul v spomienkach tichú ozvenu Larkininho hlasu. 
„Krásna, krásna dcéra," zašepkal Aaron s privretými očami, tvárou upriamenou  dohora a lícami, po ktorých sa mu kotúľali slzy. 


 

0 komentárov:

Zverejnenie komentára