Atlas: Pátranie Siedmich sestier sa blíži ku koncu. Kým bol tatko Slaný v skutočnosti?

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ♥

Nezabudnuteľný záver čitateľsky mimoriadne obľúbenej série Sedem sestier – príbeh záhadného tatka Slaného.

V roku 1928 sa ujala chlapca na pokraji smrti láskavá rodina. Skromný, predčasne vyspelý a talentovaný chlapec vyrastá v mladého muža, navštevuje prestížne konzervatórium v Paríži, zaľúbi sa a takmer zabudne na hrôzy prežité v detstve, o ktorom nikdy nehovoril. Dal však sľub, ktorý musí dodržať. Nad Európou sa hromadia mraky, nik nie je v bezpečí. A on vie, že prichádza čas konať.

V roku 2008 sa sedem sestier prvý raz stretáva, aby sa naposledy rozlúčili so svojím tatkom. Práve chýbajúca siedma sestra má kľúč k jeho záhadnej minulosti. Sestry zisťujú, že tatka Slaného takmer nepoznali a jeho skrývané tajomstvá ich všetky ovplyvnia.

Príbeh tatka Slaného bol určite jednou z najočakávanejších kníh tohto roka. Je nás veľa, ktorí sme so sériou Sedem sestier strávili mnohé týždne a nevedeli sme sa dočkať poslednej časti, ktorá nám mala zodpovedať všetky naše otázky, ktorých sa za predošlých sedem kníh nakopilo.
Preto som sa do čítania pustila s obrovským nadšením.

 

Veľmi rýchlo som mohla spoznať tatka ako ešte malého chlapca skúšaného životom. Okamžite si ma získal svojou odvahou, inteligenciou a dobrotou. Bolo to dieťa s neuveriteľným intelektom a veruže by som bola sklamaná, ak by tomu bolo inak.
Už na týchto prvých stránkach sa ukázalo prepojenie s jednou zo sestier, pričom som netrpezlivo čakala, v akom vzťahu bude s tými ďalšími. Myslím, že pri žiadnej knihe zo série som nebola zvedavá viac. Ale s prečítanými stranami pribúdali ďalšie otázky...

 

Postupne som zistila, že tatko je vždy nejakým spôsobom v spojení s minulosťou jednotlivých sestier. Naďalej som však nedostávala skoro žiadne odpovede. Ako sestry vyhľadal v budúcnosti? Ako zbohatol? Prečo bol taký tajomný? A snáď najpálčivejšia otázka: Kým v skutočnosti bol?
Na odpovede na tieto a mnohé ďalšie otázky som si musela počkať, hoci to bolo čakanie veľmi príjemné. S tatkom som prešla všetky krajiny späté so sestrami a ich putovaním. Bolo to veľké dobrodružstvo, hoci bolo sprevádzané strachom a napätím.
Atlas je typickým príkladom knihy, ktorú som chcela mať prečítanú čím skôr, pretože som sa nemohla dočkať odhalení, ale zároveň som ju chcela čítať čo najdlhšie, pretože s príbehom sa mi vôbec nechcelo rozlúčiť.

 

„Kým tatkovi povieme posledné zbohom, budeme vedieť, kto bol naozaj."

Počas deja som striedavo sledovala život tatka a pár dní na lodi Titan, počas ktorých sa sestry snažili odhaliť tajomstvá ich otca. Srdce mi plesalo, keď boli všetky takto pokope a mohla som zistiť, akým ďalším smerom sa pohli ich životy, keďže ich sprevádzali aj ich polovičky, resp. novonadobudnutí členovia rodiny.
Najmä v týchto momentoch sa ukázali ich rozdielne povahy a mňa veľmi tešilo, že im boli zachované ich charakterové črty presne tak, ako som si ich pamätala.
Musím sa priznať, že som sa na začiatku obávala, či bude kniha napísaná dobre, keďže ju v podstate celú dokončil Harry Whittaker, Lucindin syn. Ako som sa do príbehu tatka ponorila, ani raz mi v hlave nezaznelo, že je vidno, že to nepísala Lucinda. Práveže som až prekvapená, ako Harry úplne presne dodržal mamin štýl písania a dokončil jej dielo.
Tiež musím spomenúť aj skvelý preklad, o ktorý sa postarala Mária Kočanová.

 

Aj keď kniha bola primárne venovaná tatkovi, mohla som s každou zo sestier stráviť ešte pár chvíľ a rozlúčiť sa s nimi. Po troch rokoch, ktoré som so sériou prežila (dostala som sa k nej v jari 2020) sa mi nechcelo veriť, že im už musím povedať zbohom.
Tatkovo rozprávanie bolo plné skutkov láskavosti, ktoré z nás môžu spraviť lepších ľudí a iným zmeniť život. Tiež sa tam našli aj smutné momenty, ktoré ale patria k osudu každého jedného človeka.
Dostala som odpoveď na všetky otázky, dokonca aj tie najmenšie, na ktoré by som možno aj zabudla. To svedčí o tom, do akých detailov mala Lucinda príbeh vymyslený.

 

Touto recenziou sa lúčim so sériou Sedem sestier a ich životnými príbehmi, ktoré ma sprevádzali počas strednej školy a ktoré zo mňa spravili náročnejšieho čitateľa.
A ďakujem najmä vydavateľstvu Tatran, ktoré mi práve ako prvú na recenziu zaslalo Tieňovú sestru (a po nej všetky ďalšie), ktorou sa započala naša spolupráca trvajúca dodnes.
Ďakujem.

 

PS: Prikladám link, na ktorom nájdete recenzie na všetky Lucindine knihy. KLIK.