Ostrov stratených stromov: Prepojenie minulosti a prítomnosti cez stromy, o ktorých po prečítaní knihy uveríte, že majú dušu

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ♥

Magický príbeh o spolupatričnosti a identite, o láske a traume, o sile prírody a nových začiatkoch.

Dvaja cyperskí tínedžeri – Kostas, Grék a kresťan, a Defne, Turkyňa a moslimka – sa spoznajú v taverne na ostrove, ktorý obaja považujú za svoj domov. V čarokrásnom prostredí exotických rastlín a pod konármi figovníka prepadnú zakázanej láske. Strom je nemým svedkom ich šťastných stretnutí, svedkom vojny, zničenia mesta aj svedkom osudu zaľúbencov.

Figovník rastie takisto v záhrade londýnskeho domu, kde o desiatky rokov neskôr žije Ada Kazantzakisová. Ten strom je jediné spojenie s ostrovom, ktorý nikdy nenavštívila, jediné spojenie s boľavou rodinnou históriou a jej identitou, ktorú sa pokúša odhaliť, aby našla svoje miesto na svete.

Počiatok príbehu Kostasa a Defne je vsadený do Nikózie, hlavného mesta Cypru. Toto čarovné miesto mi bolo predstavené hneď v úvode. Bol to autorkin veľmi šikovný ťah, vďaka ktorému som si ostrov vedela o niečo lepšie predstaviť, keďže som na ňom ešte nebola. Opísala ho tak zaujímavo, až som mala pocit, že sa na ňom nachádzam a miestny Cyperčan ma sprevádza hlavným mestom. Poodkryl niektoré jeho tajomstvá, ktoré neskôr v deji zohrali dôležitú úlohu pre jeho pochopenie a pre prepojenie si jednotlivých súvislostí.

 

Veľmi skoro som spoznala Adu, mladé dievča, ktoré bolo hlavnou postavou súčasnej linky. Spolu s ňou som sa postupne vydala na spoznávanie minulosti jej rodiny, ktorej kľúčové momenty sa odohrali práve na Cypre.
Bola to veľmi sympatická, hoci komplikovaná mladá dáma. Primerane temperamentná, vnímavá, ale akoby si niesla až veľa smútku a nevedela, čo s ním.
Ústrednými postavami minulosti boli Kostas a Defne. Cez nich som mohla sledovať dianie na vojnou rozdelenom Cypre, kde náboženská a národná príslušnosť zohrávali primárnu úlohu a určovali, kto sa s kým môže či nemôže stýkať.
Ako to už býva, aj títo dvaja mladí sa stali obeťou nespravodlivého systému a predsudkami zaslepenej spoločnosti.
Cestu Ady, Kostasa a Defne sledovala jedna Figa, ktorá rástla najskôr v taverne na Cypre, neskôr v anglickej záhrade. V koreňoch, kôre a listoch si niesla mnoho spomienok, o ktoré sa so mnou postupne podelila.

 

„Pripomenula som si, že život nie je obchodná zmluva, vypočítavé dáš - dostaneš, a nie každý cit musí byť opätovaný, ale pravdou je, že som nemohla prestať myslieť na to, čo by sa stalo, keby Kostas Kazantzakis jedného dňa pocítil to isté - keby sa človek zamiloval do stromu."

Príbeh bol striedavo zameraný na Adu, Kostasa a Defne alebo bol rozprávaný Figou.
Práve Figa a jej pohľad na veci mi pomohli uvedomiť si mnoho vzájomných prepojení. Páčilo sa mi, že dokonca niektoré momenty boli podané dvakrát, ale vždy z pohľadu niekoho iného.
Cez Figu sa však nenápadne a nenútene autorka venovala aj environmentálnej otázke. Často spomínala aj iné druhy rastlín, ich prepojenie, spôsob komunikácie či ochrany. Nezabudla ani na zvieratá a ich úlohu v prírode.
Samostatné odborné texty na tieto témy ma nikdy príliš nebavili, ale tu to bolo podané takým zaujímavým spôsobom, až som uverila, že aj stromy majú pamäť, dušu či city.
Popravde, odkedy mám knihu prečítanú, viackrát som sa pristihla pri tom, že by som sa najradšej rozbehla k nejakému stromu a vyžalovala sa mu.
Elif Shafak nezabudla ani na vedľajšie postavy. Tým vždy venovala viac ako len jednu vetu, čím som si k nim vedela vytvoriť hlbší vzťah a umocnili sa cez ne emócie z príbehu.
Nehovoriac o krásnych metaforách, ktoré často a trefne využívala...

 

Ostrov stratených stromov bol nádherný príbeh o láske medzi ľuďmi, rastlinami, zvieratami  a medzi nimi všetkými navzájom. Autorka v ňom zachytila desaťročia, ktorých tajomstvá sa pomaly odhaľujú a udržia si vašu pozornosť až do konca.
Zároveň to bolo rozprávanie plné cyperskej histórie, emócií a faktov o prírode, na ktorú mám pocit často v dnešnej dobe zabúdame.
Kniha vo mne vzbudila väčší záujem o faunu a flóru, prehĺbila moju lásku k nim a zakorenila vo mne túžbu po pestovaní figovníka...