Len to nikomu nepovedz

Miroslava Varáčková

„Slová sú niekedy nebezpečnejšie než päste..."

Eva a Ivo sú súrodenci, ktorí to nemali a ani nemajú v živote ľahké. Otec zomrel, mama pracuje v zahraničí, a tak sú odkázaní len sami na seba. K tomu všetkému má Eva na tvári nepríjemnú spomienku na otcovu smrť v podobe jazvy. V škole sa jej pre ňu smejú a každý deň čelí útokom spolužiakov. Vec nezľahčuje ani Ivova výbušná povaha, ktorá by jej viac pohoršila než pomohla.
Situáciu jej pomáha prekonať len tanec. Ale ten tiež už nie je ono, keďže jej tanečný partner a najlepší kamarát v jednom odchádza do Francúzska.
Napriek všetkému a všetkým Eva stretáva po rokoch Tima, chlapca z tanečného klubu, ktorý ako jediný vytrháva Evu z každodenného stereotypu a ukazuje jej tie svetlé stránky života.

„Vniesol do môjho smutného života plného starostí závan sviežeho vzduchu, optimizmu a nádeje, že nie som až taká otrasná baba, za akú ma pokladajú spolužiaci i ja sama."

Toto je naozaj až príliš reálna kniha. Zatvárame predtým oči a neuvedomujeme si, že práve my sme tí, ktorí môžu veciam ako je šikana zabrániť.
Autorka skvelo vystihla krutosť detí a hlucho-sleposť okolia. Ukazuje nám správanie osoby, ktorá je obeťou výsmechu a atakovania.
S hlavnou hrdinkou sa dá perfektne vžiť a vcítiť sa do jej pocitov. Prežívala som s ňou všetko a bolo mi veľmi ľúto, že je mnoho mladých ľudí, ktorí majú takýto osud.
Dielo krásne ukazuje, ako sa Eva bojí otvoriť pred Timom, keďže sa bojí sklamania. Radšej by sa sama ukrátila o lásku, než aby musela s niekým hovoriť o tom, čo sa deje v škole. A to nie je správne. Nie je správne, aby potláčala pocity, ktoré v nej sú len preto, že ju kolektív neprijal.
Táto kniha ma naučila, že mám mať oči otvorené a byť vnímavá voči svojmu okoliu. Určite ju odporúčam pre dospievajúce dievčatá, ktoré možno samy prežívajú neprijatie okolím.

Úryvok knihy z vnútornej strany prebalu :
Každý pondelok si na lavici nájdem nový pár šnúrok do topánok. Biele, krikľavo oranžové, sivé a červené. Zakaždým ich hodím do koša, no Paula ich pravidelne vyťahuje a strká mi ich do tašky či vkladá do tenisiek.
Snažím sa nemyslieť na to, čo mi chce naznačiť.
Pokúšam sa jej všemožne vyhýbať, ešte aj ráno vstávam o hodinu skôr, aby som stihla skorší autobus.
„Evička-jazvička, ty si také strašne zadubené dievča, keď nechápeš, prečo ti tie šnúrky dávam," dobehne ma v jedno ráno. „Myslela som si, že si bystrejšia."
Neodpovedám. Nereagujem. Iba jej v duchu želám, aby sa potkla pri najbližšom kroku.
„Vieš, genetika sa nezaprie, rada ti uľahčím únik z tejto mizérie. Veď uznaj, aký má význam, že vôbec žiješ?"
Privriem oči a kráčam ďalej. Nádych, výdych. Eva, len zhlboka dýchaj a nepočúvaj ju.
„Aké to bolo, keď si našla svojho fotra?"
Otočím sa a jednu jej vrazím. Uvedomím si vlastnú reakciu, až keď mi päsť zachváti silná bolesť a keď zbadám Paulu zbierať sa zo zeme. Drží sa za sánku a vypliešťa na mňa prekvapené očiská.
„Si neuveriteľná krava," zasyčím a pracem sa preč, inak by som musela svoj čin zopakovať.

Viac o knihe sa dozviete na: lentonikomunepovedz/martinus.sk

Len to nikomu nepovedz