RECENZIA: Kirsten

Kirsten 

Marek Kollár

 

Pred očami sa nám odvíja silný príbeh piatich mladých ľudí – tínedžerov. Skladačka na prvý pohľad rôznych životov a udalostí, ktorá sa na konci zleje do jasného obrazu nového začiatku pre všetkých.
Pútavý príbeh je len jednou stránkou autorovho vyjadrenia. Hlavné časti tvoria emocionálne pohnútky a vyzdvihnutie správnych a pozitívnych životných rozhodnutí a motivácie.
Táto kniha čitateľovi pomáha zamyslieť sa nad tým, že život sa dá žiť nesebecky a altruisticky. Hlavná hrdinka – Kirsten – sa napriek osobnej tragédii snaží byť užitočnou predovšetkým pre ľudí vo svojom okolí. Jej rozhodnutia sú často prekvapivé. Vyberá si zložitejšiu cestu trpezlivosti, ktorá nakoniec vedie k väčšiemu dobru pre všetkých. Postupne sa učí, že ak sa zriekne okamžitého úspechu v mene iného človeka alebo vhodnejšieho času, výsledok môže byť lepší, než v aký kedy na začiatku dúfala.
Najsilnejší zážitok býva ten posledný. Tak ako posledná veta v knihe, ktorá čitateľovi odhalí, že zrejme čítal úplne inú knihu, než myslel.. 

Nevedela som, čo od knihy čakať. Priznávam, nejaké veľké filozofovanie v knihách ma nie veľmi baví. Možno preto som sa rozhodla prekonať sa a knihu zrecenzovať (ďakujem autorovi za túto príležitosť). Púšťala som sa do nej s veľkým rešpektom, pretože takéto knihy vnímam inak a sú pre mňa ťažším čítaním.
Anotácia sľubovala príbeh plný pravých hodnôt, ktoré si mladý človek skladá zo skúseností a s pomocou ľudí, ktorí ho obklopujú. A tak nejak to aj bolo. 

Autor sa od začiatku venoval najmä emóciám a vysvetľoval konanie postáv. Teda postavy hovorili vždy otvorene a priamo, čím by sa mohlo zdať, že nebolo nad čím premýšľať. Ja som sa však zamýšľala celkom často, aj keď nie vždy mi všetko dochádzalo (niekedy toho bolo už naozaj veľa).
Keďže sa kniha niesla v duchu pocitov, tak dej nebol až taký rozvinutý. Od začiatku sa síce smerovalo k istému záveru, no bez niektorých úvah by sa kniha možno skrátila na polovicu a podľa mňa by to bolo lepšie. 

Knihu zdobili nádherné myšlienky, ktoré niekedy naozaj pohladili dušu a prinútili ma sa nad istými vecami zamyslieť. Na druhej strane som sa však nemohla vyhnúť pocitu, že dialógy sú až príliš strojené, až príliš komplikované.
Postavy viac rozprávali než konali. Niektoré monológy sa tiahli aj na 3/4 strany a po pár riadkoch som sa už strácala. Niekedy som sa musela pozrieť pár riadkov nižšie, aby som zistila, kto danú vec vlastne hovorí.
Pokiaľ to mám zhrnúť, tak myšlienky mali hlavu aj pätu, no chýbala im akási spontánnosť, ktorá by ich spravila prirodzenejšími. 

Avšak, našlo sa niečo, čo sa mi na knihe veľmi páčilo. Slohy! Nebolo ich síce veľa, ale pár sa ich našlo. Tieto úvahy boli nádherné a úplne by stačilo, ak by autor väčšinu emócií, ktoré rozložil v celej knihe, vkladal najmä do slohov. Kniha by sa tým pádom rozdelila na dejovú a úvahovú líniu, kedy by ma to bavilo asi viac.
Myslím, že autor má toho veľa čo povedať a chcel sa možno zbaviť myšlienok, názorov a skúsenosti, ktoré sa uňho nakopili a potrebovali sa dostať von. 

Koniec ma nejako extra neprekvapil, niečo podobné som totiž čakala. Musím sa priznať, že ku koncu som už niektoré pasáže preskakovala, aby som sa čím skôr dostala k tej záhadnej poslednej vete.
Zora Jesenská povedala: „Ak sme po prečítaní knihy len takí, akí sme boli predtým, buď sme zlí čitatelia, alebo kniha nebola umeleckým dielom."
A ja som veru ostala rovnaká...Už len zistiť prečo!