RECENZIA: Na západe nič nové

Na západe nič nové 

Erich Maria Remarque

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ

Vojnový román Na západe nič nové, ktorý vyšiel v roku 1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Jeho filmové spracovanie vyvolalo skutočný škandál: verejnosť bola šokovaná pravdivým, realistickým zobrazením vojny, ktorá zničila celú vtedajšiu mladú generáciu, pretože neodvratne predurčovala osudy – aj osud devätnásťročného Paula Bäumera a jeho šiestich spolužiakov, ktorí nasadzovali svoje životy v nezmyselných bojoch netušiac, že z hrozného vojnového besnenia pre nich už niet návratu.

Povinné diela. Tie sú kapitolou samy o sebe v živote každého študenta. Niektorí ich čítajú radi, iní sa do nich nepozrú ani pred maturitou. Mnohí sa k nim vracajú aj v dospelosti a hľadajú v nich skryté odkazy, ktoré si ako stredoškoláci nevšimli. Ostatní sú vďační, že už od nich majú pokoj.
Tak ako to potom je? Oplatí sa povinné diela čítať? Naozaj nám majú čo ponúknuť?
Moja odpoveď je áno a áno. Prečítať si ich je fajn už aspoň kvôli škole. Rozšíria sa vám obzory a oveľa ľahšej sa pri odpovedi či maturite hovorí o knihe, ktorú ste čítali. A ponúkajú toho naozaj dosť. Nevravím, že  všetky. S mnohými nie som ani ja sama stotožnená, ale niektoré si zaradenie k povinnej literatúre zaslúžia. Tie by si mal prečítať každý z nás.

Tento vojnový príbeh od začiatku doslova kričí, že nebude ľahkým čítaním ani jednohubkou na večer. Hneď v prvej kapitole som sa mohla zoznámiť s postavami, z ktorých každá počas príbehu dostala svoj priestor. Všetci mladíci i muži boli iní a zároveň mali spoločné veľké bremeno - vojnu.
Paul po pár stránkach hovorí, ako šli do vojny s veľkými očami, motivovaní učiteľmi a známymi, ktorí im nahovárali, aké to je hrdinstvo bojovať za svoju vlasť. To, nepochybne, je. No nahovárať chlapcov, ktorí len nedávno prekročili prah dospelosti, aby šli na front a dávali do stávky svoje životy len kvôli nezmyselným sporom o moc medzi krajinami, bol asi najhorší podvod, o akom som kedy čítala. Síce to nebol podvod v pravom zmysle slova, ale táraniny o hrdinstve či uznaní sa rýchlo rozplynuli a chlapci zistili, aká vojna naozaj je.
Odobrali im ich životy, ich túžby a sny. Morálne zásady stratili akýkoľvek význam či vplyv a do hláv im vštepovali len pravidlá vojny. Nedobrovoľne z nich spravili vrahov a mylne sa domnievali, že sa z frontu vrátia tí chlapci, ktorí do nej šli. Pokiaľ sa vôbec vrátia. 

„Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich - kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší...A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení - a museli sme sa s tým sami vyrovnať."

Remarque, ktorý sám na sebe zažil vojnové besnenie, dokázal opísať hrôzy frontu veľmi živo a uveriteľne. Preniesol ma do zákopov, kde ma obklopovalo blato. Mohla som sa pozrieť na územie nikoho, ktoré sa stalo bojiskom a pohrebiskom mnohých mužov. Ležala som s nimi niekoľko dní o hlade v hlbokých jamách. Súcitila som s tými, ktorých po krátkom čase poslali ihneď na bojisko. Súcitila som s tými, ktorí tam boli toľkokrát, že už vedeli predpokladať možný útok.
Každý z nich bol poznačený a z tých, ktorí prežili, sa domov nevrátili tí istí ľudia. Po tomto by už nikto neostal rovnaký. 

Neskôr sa Paul dostane domov na dovolenku. Tu porovnáva život ľudí, ktorí ostali doma, s tým jeho. Všetci tí ľudia, ktorí sa tvárili ako majstri sveta a vykrikovali jednu bojovú taktiku za druhou a pritom sa k reálnej vojne nikdy ani len nepriblížili.
Medzi týchto ľudí by som prirovnala aj vysokopostavených hodnostárov, ktorí vedeli len rozkazovať a nasadzovať ľudské životy v bitke, ktorou si chceli zabezpečiť zmienku o ich osobe v učebniciach dejepisu. Dokazovali si svoju moc cez nevinných ľudí, ktorí ani nevedeli za čo poriadne bojujú.
Jedna konverzácia v knihe sa venovala tejto téme. Prečo vojna vôbec vznikla, keď ju vraj nikto nechce? Kto má tú pravdu naozaj? Postavy na to neprišli a neprišla som na to ani ja. Na čo rozpútať vojnu? Treba proti sebe postaviť panovníkov. Muž proti mužovi. Nech sa ukážu oni, akí sú bojovníci bez armády za zadkom. 

V tejto knihe som videla, ako si človek váži tie veci, ktoré nemá. A ešte viac si váži tie, ktoré mal, ale prišiel o ne.
Jedlo, voda, oblečenie, posteľ, pokoj. Také banálne slová, ktoré nám nič nehovoria. No pre Paula a jeho priateľov sa práve tieto "banality" stali vzácnosťami. Uvedomila som si, že môžem byť šťastná za to, v akej dobe žijem. Nadávame na vládu, na systém, svet. No nežijeme vo vojne.
Nehádžeme sa pred guľkami do priekop ako Paul. Nemusia nám amputovať nohu ako Albertovi. Nedostávame záchvaty strachu ako nováčik v zákope.
Táto kniha ukazuje len časť toho, čo sa tam skutočne dialo. No hovorí o tom reálne. Čitateľ si to vie predstaviť a stotožniť sa s postavami. 

Musím sa priznať, že na konci som plakala. Pocítila som neskutočnú ľútosť nad toľkými životmi, ktoré boli premárnené. Každý jeden z chlapcov mi prirástol k srdcu a ťažko som niesla ich osudy. Napriek tomu som bola knihou nadšená a zanechala vo mne hlbokú stopu. Túto knihu by si mal prečítať každý. Pretože nič podobné sa už nesmie zopakovať.