Levanduľová záhrada: Tajomstvá a intrigy aristokratickej francúzskej rodiny ukryté za stenami starobylého zámku

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ♥

Aristokratická francúzska rodina, legendárny zámok v Provensálsku a skryté tajomstvá, ktoré ničia dve generácie, zmietané medzi povinnosťou a túžbou. Ako je u Lucindy Rileyovej zvykom, príbeh je vyrozprávaný v dvoch časových rovinách, ktoré sú navzájom majstrovsky skĺbené. Striedanie súčasnosti a minulosti len zvyšuje napätie románu.

Lucindu Riley slovenskí čitatelia registrujú najmä vďaka mimoriadne úspešnej sérii Sedem sestier. Vydavateľstvo Tatran však dalo šancu aj jej ďalším knihám, ktoré nesú samostatný príbeh. Už som mala tú česť si prečítať Motýliu izbu (recenzia tu), ktorá sa venovala niekoľkým generáciám jednej rodiny, Dievča na útese (recenzia tu), kde sa autorka venovala najmä láske matky k dieťaťu a už mám za sebou aj Levanduľovú záhradu, o ktorej vám teraz poviem niečo viac.

Levanduľová záhrada zachytáva príbeh Emilie, mladej ženy, ktorá po matkinej smrti zdedila obrovský majetok a spolu s ním aj rovnako veľkú zodpovednosť. Ísť však v šľapajách svojej mamy a predvádzať zdedené bohatstvo je to posledné, po čom túži. Ocitá sa na križovatke a netuší, či sa vydať smerom pokojného života v Paríži alebo predsa len skúsiť život na zdedenom zámku v obklopení viníc a levandule.
Zrazu sa v jej živote zjaví šarmantný Sebastian a všetky problémy sa zdajú ľahšie. Čoskoro zisťuje, že s ním má spoločné viac, než si myslela. Bude práve Sebastian ten, kto jej pomôže odhaliť pravdu jej rodiny? 

„Ľudia vravia, že smrť staršej generácie prináša skutočnú dospelosť ich potomkom. Možno je to cena za smútok z ich straty."

Emilie mi bola od začiatku veľmi sympatická. Síce sme boli v mnohom veľmi odlišné, keďže ona skôr predstavovala introvertný a tichý typ postavy, kým ja som presný opak, aj tak som sa s ňou vedela veľmi rýchlo stotožniť. Myslím, že to bolo najmä kvôli jej pochybnostiam o sebe samej. Práve my, ženy, máme s názorom na seba veľké trápenie a sme na seba zbytočne prísne. Presne takáto bola aj Emilie. Neistá si sama sebou, zraniteľná a, bohužiaľ, aj naivná.
Predstavovala reálnu ženu a nie ten dokonalý typ postavy, ktorý nachádzam v každom druhom románe zo žánru ženskej beletrie. Preto si myslím, že si ju čitateľ rýchlo obľúbi, aj napriek jej menším chybám, ktoré ju ale vyformovali a posúvali vpred.

Typickým znakom tvorby Lucindy Riley je striedanie časových rovín - súčasnej a historickej.
Tej súčasnej dominovala Emilie, ktorá pomaly spoznávala (a ja spolu s ňou) hlavnú hrdinku historickej časti Constance. Tá vytvorila s Emilie zaujímavý kontrast. Connie bola veľmi odvážna, nebojácna a silná. Taký typ postavy, ktorou by sa človek raz chcel stať.
Historická línia sa odohrávala počas druhej svetovej vojny. Connie sa stala britskou agentkou v Paríži a jej dobrodružstvo sa mohlo začať. Jej príbeh ma neskutočne bavil a doslova som hltala každú jednu stranu. Zatiaľčo sa Emilina časť niesla v pokojnejšom duchu, tá z minulosti priniesla potrebnú dávku napätia a akcie.
A aj keď som mala najprv pocit, že súčasná línia nebude veľmi prekvapivá a slúži len na odhaľovanie minulosti, mýlila som sa. Na začiatku síce bola Emilina cesta rovná a zdala sa monotónna, no potom nabrala na obrátkach a prekvapila ma. Síce som tušila, že príde veľké odhalenie, ale ako je u Lucindy zvykom, dej bol zamotaný viac, než sa zdalo na prvý pohľad.

Ako celok bola Levanduľová záhrada opäť krásnym čítaním, ktoré som si nesmierne užila a vychutnávala som si každú chvíľu s touto knihou. Veľmi sa mi na knihách od Lucindy páči, že aj keď sa v nich toho stane veľmi veľa a ešte viac sa toho zamotá a odmotá, verím tomu. Verím každému jednému slovu a vždy mám po prečítaní pocit, že dané postavy naozaj existujú a ja poznám ich osudy.
Zároveň jej knihy (a táto nie je výnimkou) vždy potvrdia, že všetko zlé je na niečo dobré. Dodávajú človeku nádej a silu a to si na nich vážim najviac.