Samostatná kniha od Lucindy Riley konkuruje Siedmim sestrám

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ♥

Tajomstvo ukryté v kôpke zažltnutých listov a v starom kufri na povale.

Mladá sochárka Grania Ryanová žije v New Yorku v harmonickom vzťahu s priateľom Mattom až do chvíle, keď príde o dieťa a ich spolužitie sa ocitne v kríze. V panike odchádza k rodičom do Írska a pokúša sa usporiadať si myšlienky a city. Na dlhých prechádzkach po pobreží stretne neznáme dievčatko – bosé a iba v nočnej košieľke stojí nebezpečne blízko okraja útesu. Plná obáv sa ujme malej Aurory, a keď sa zaujíma o osud tohto dievčatka, matka ju nástojčivo varuje, aby si s tou rodinou nič nezačínala, lebo jej to prinesie len nešťastie. Graniu však k Aurore priťahuje mocné puto, najmä keď sa dozvie, že jej matka tragicky zahynula.

Nevyriešený vzťah s Mattom zatieni Graniino stretnutie s Auroriným príťažlivým otcom Alexandrom. Požiada ju, aby počas jeho neprítomnosti robila jeho dcére guvernantku. Grania netuší, aké ďalekosiahle dôsledky to všetko bude mať na ich osudovo prepojené rodiny a ako to ovplyvní jej ďalší život.

Príjemne „klasická“ romanca Dievča na útese zachytáva pohnutý život troch generácií dvoch Írskych rodín, chudobnej a bohatej, zvlášť osudy niektorých členov, ktoré akoby nevdojak kopírovali osudy svojich predkov. Odohráva sa v krásnych panských sídlach v Londýne a Corku, na nádhernom írskom vidieku a v hektickom New Yorku. Do životov jej hrdinov zasiahne vojna, smrť, tajomstvá, rodinné drámy, šťastné aj nenaplnené lásky, a všetkému dominuje dojímavá túžba osirelého dievčatka po matke, úplnej rodine a kariére baletky. 

Lucindu Riley nie je potrebné slovenským čitateľom predstavovať. Autorke úspešnej série Sedem sestier na Slovensku okrem kníh z tohto radu vyšli aj dve samostatné knihy. Prvou je Motýlia izba (recenzia tu), ktorá bola u nás vydaná v máji minulého roka. Druhú nám vydavateľstvo Tatran prinieslo koncom januára a práve o nej bude táto recenzia.
Vymaní sa Dievča na útese z tieňa úspešných Siedmich sestier?

Príbeh sa začína na útesoch írskeho vidieka, kam sa uchýlila hlavná hrdinka Grania. Onedlho spoznávame aj Auroru, mladé, no na svoj vek nesmierne vyspelé dievčatko, ktorá je začiatočný i konečný medzník celého deja.
Grania a Aurora si ma rýchlo získali. Páčilo sa mi, že napriek nízkemu veku malého dievčatka mu autorka nadelila obrovskú dávku inteligencie, intelektu a empatie.
Aurora bola pre mňa skutočným zjavom, ktorý zasiahol a konal vtedy, keď to bolo nevyhnutné a žiadúce.
Rileyová dokonca popustila uzdu fantázii a siahla aj po mysterióznych prvkoch, ktoré dodali príbehu správnu dávku napätia a sídlu tú pravú atmosféru, ktorú si starobylé budovy priam pýtajú.
Každá postava si niesla nejaké tajomstvo. Mnoho nevypovedaného bolo i u Granie, ktorá mi bola sympatická. Miestami sa mi nepáčilo, že uteká pred nevyhnutným, no inak som ju mala celkom rada. 

Veľmi ma bavila i historická línia, vďaka ktorej som mohla spoznať osudy žien, ktoré položili nosné piliere pre súčasnosť.
Práve táto časť zaberá oveľa širší časový úsek a tým pádom obsahuje i viac postáv. Je potrebné (a to prízvukujem pri každej Lucindinej knihe), aby bol čitateľ veľmi pozorný. Nejde ani tak o mená a množstvo postáv, ako o vzťahy medzi nimi, ktoré sú často veľmi popreplietané a komplikované.
Autorka však informácie podáva kúsok po kúsku, takže v priebehu deja do seba dokonalo zapadajú a na konci dávajú perfektný zmysel.
Pri jej knihách sa vždy teším na ten moment, keď sa zdanlivo dva osobitné príbehy spoja a vytvoria jeden kompaktný celok.

Samozrejme, že v knihe nájdete aj lásku a romantiku, hoci nie v takom veľkom množstve, no aj tých pár momentov stálo za to. V niektorých chvíľach mi tieto scény pripomenuli Jane Eyrovú, takže o to viac sa mi páčili.
Napriek tomu, že ja som veľký fanúšik romantiky a v knihách ju vyhľadávam, to malé množstvo zrniek lásky ponúkaných Lucindou mi vôbec neprekáža.
Lucinda totiž dokáže skvelo vyvolať v čitateľovi emócie, aj keď nie vždy pozitívne, ktorými vie vykompenzovať to, že romantika v jej príbehoch na prvý pohľad nemá hlavné slovo.
Vzbudila vo mne pestrú škálu emócií, od radosti, prekvapenia, cez smútok a hnev až po lásku.
Musím sa priznať, že som si aj párkrát poplakala a mala som stavy, keď som proste musela knihu odložiť a predýchať to, čo sa stalo.

Rileyová sa číta ľahko, rýchlo a jej štýl je pohlcujúci. Milujem jej opisy, ktoré sú plné noblesy a vznešenosti.
Páči sa mi, že pri jej príbehoch nikdy neviem, akým smerom sa vyberie, pretože jej knihy šťastný koniec nemajú zaručený.
Dievča na útese bola svojou podstatou kniha o matkách a dcérach, ktoré nemusí spájať krv, ale bohato na to stačí láska.