Paríž je vždy dobrý nápad

Paríž je vždy dobrý nápad 

Nicolas Barreau 

 

Rosalie je majiteľkou malého papiernictva v Paríži a bola by rada, ak by si ľudia častejšie posielali pohľadnice, keďže vyrába blahoželania podľa želaní zákazníkov. Len pri tých vlastných nemá veľké šťastie. Každoročne z Eiffelovej veže zhadzuje pohľadnicu so svojím prianím, no ani jedno sa jej ešte nesplnilo. Jedného dňa sa v jej obchode objaví starší pán, ktorý zhodí stojan s pohľadnicami a spustí neočakávaný sled udalostí. Je to populárny autor kníh pre deti Max Marchais, ktorý žiada Rosalie o ilustrovanie jeho novej a pravdepodobne poslednej knihy. Rosalie súhlasí a z dvoch neznámych ľudí sa pomaly stávajú priatelia. Ich kniha Modrý tiger získa ocenenie a čestné miesto vo výklade Rosalinho obchodu. Krátko na to zakopne o stojan v obchode ďalší človek. Tentoraz to je mladý atraktívny profesor literatúry z New Yorku. Neprekonateľný spor bráni Rosalie prejaviť city, pretože dotyčný je presvedčený, že príbeh o Modrom tigrovi patrí len jemu...

Kto si nakoniec uplatní právo na detský príbeh? 

Ach, Paríž. Kto by ho nemiloval, však? Po tejto knihe som sa doňho zamilovala ešte viac. Celý dej je vsadený do parížskych uličiek a malej francúzskeho mestečka Le Vésinet, čo príbehu dodáva potrebnú reálnosť. 

Kniha je písaná on-rozprávaním, ktoré sa strieda medzi troma hlavnými postavami. Po celý čas som kvôli nemu mala pocit, akoby som čítala noviny alebo nejaký scenár, čo avšak vôbec nebolo zlé. Všetko sa začína návratom do Rosalinho detstva, kde sa vysvetľuje jej láska k modrej farbe. Neskôr sa dostanete k spisovateľovi Maxovi Marchaisovi a nakoniec aj k profesorovi Robertovi Shermanovi.

„Aký bezútešný by bol tento svet, keby ani ľúbiaci muž neveril v niečo také? Neželá si aj ten najväčší realista v kútiku duše zázrak?"

Po úvodných stranách, keď sa dohaduje spolupráca Rosalie a Maxa, si môžeme prečítať poviedku Modrý tiger. Bola veľmi krásna a ponúkla mi jej úplne pochopenie. 


Táto kniha je veľkou spleťou náhod. Niektoré sú uveriteľné viac, niektoré menej, ale autor ich veľmi dobre pospájal a vytvoril z nich dej, na ktorom je postavená celá kniha a núti vás to premýšľať, či sa niečo také naozaj môže stať. 

Romantika bola taká mierna, no príbeh aj tak nestratil svoje čaro. Pripisujem to tomu, že knihu napísal muž a nejakým extra zaláskovaným opisom sa až tak nevenoval, čo však vôbec neuškodilo, pretože som si rodiaci sa vzťah medzi Rosalie a Robertom naozaj užila. 

Sem-tam sa našlo pár hluchých miest. Boli to napríklad zbytočné opisy a pomenovanie miest, ktoré vôbec nepoznám a názvy sa mi zlievali do jedného. Avšak, myslím si, že autor chcel jemne zázračnému príbehu zanechať reálne základy. 

V podstate bola kniha naozaj krásna, s emóciami, ktoré mi chvíľku pripomínali lepšiu telenovelu, no napriek tomu sa mi veľmi páčila a určite prehĺbila moju lásku k Parížu.

Úryvok z knihy: 
Vetu už nestihol dokončiť. Nevšimol si, že svoju paličku strčil do košíka, v ktorom nepohnuto, ako klbko vlny, ležal William Morris a spal. Pes zrazu zaskučal od bolesti a začal štekať ako divý, čo spustilo fatálnu reťazovú reakciu.
William Morris štekal, starý pán sa naľakal, zapotácal sa, narazil do stojana s pohľadnicami, o ktorý sa mu zachytila taška, vypadla mu z ruky palička a potom už išlo všetko tak rýchlo, že Rosalie nemala ani najmenšiu šancu zabrániť ničiacej skaze, ktorá sa nezadržateľne, ako padajúce kocky domina, no s príšerným rachotom privalila na jej obchod a skončila sa tým, že pán so vzorovaným šálom sa taký dlhý, aký bol, vystrel na dlážku, v snahe zachytiť sa stiahol so sebou prázdny stojan na pohľadnice, ten spadol na druhý stojan, ktorý sa prevrátil a katapultoval do vzduchu pohľadnice, ktoré teraz pomaly dopadali na zem.