Mňa si nekúpiš

Vanda Kys

Hane Figuli končí v novom zamestnaní dvojmesačná skúšobná doba. Túži, aby si ju v prestížnej reklamnej agentúre nechali. Všetko však prekazí náhodné stretnutie s neznámym kolegom, z ktorého sa neskôr vykľuje niekto úplne iný s bizarným návrhom. Najradšej by tú ponuku odmietla, ale je tak lákavá...
Oliver Weiss sa posledné mesiace snažil ujsť vlastnej zradnej mysli, no nedarilo sa mu to. Keď sa konečne vrátil do svojej firmy, postaviť sa svojim strachom čelom, vôbec nečakal, že stretne blondínku v zelených šatách. Každý deň mu potvrdzoval, že ona je tá pravá v jeho zvrátenom pláne.
Sledujeme príbeh Hany a Olivera, ktorých vzťah nadobudne úplne iné rozmery a Hana zistí, že s Oliverom majú spoločnú minulosť.

Spojí ich falošný sľub, alebo ich navždy rozdelí?

Kniha je od začiatku písaná nenáročne a jednoducho, čo zľahčovalo jej čítanie. Na začiatku sa mi veľmi podobala dejom na Placebo, keďže som našla dosť podobných prvkov, ale tak dnes je táto téma (zamestnankyňa + šéf) v kurze, takže som sa veľmi nečudovala.

Sprvu mi kniha prišla veľmi hŕŕ. Od začiatku sme stretli mnoho postáv, no všetky naraz a to ma dosť miatlo. Hlavne Hanine kolegyne, ktoré som si veľmi často plietla. Možno by som nedávala dve postavy blízke Hane, aby sa ich mená začínali rovnakým písmenom (Andrea a Alica). Taktiež som sa pri prvých kapitolách nudila a mala som pocit, že čítam príbeh, ktorý dávno poznám.

„Len ten, kto ocení silu kníh, ocení čaro života."

Musím sa priznať, že ma veľmi unavovalo, ako Hana zakaždým opakovala, že Olivera neznáša. Spomenula to raz, potom druhýkrát a zniesla som to aj tretíkrát. No čítať to pomaly pri každej ich výmene názorov naozaj nebolo bohvie čo.

Po stej prečítanej strane sa to začína pekne rozbiehať. Konečne sa dostávame k zápletke a jej rozvíjaniu. Čítanie ma oveľa viac začalo baviť a naozaj ma kniha pohltila.
Páčilo sa mi, že kniha od začiatku niekam smerovala, o čom hovorili aj kapitoly z Oliverovho pohľadu, ale autorka to naťahovala a chcela nechať čitateľa v napätí.

Okrem napätia a vzrušenia vedela autorka aj pobaviť. Pár vecí bolo naozaj vtipných a celú knihu to spravilo reálnejšou a viac som sa pri čítaní dokázala uvoľniť.

Myslím si, že každý už od prečítania anotácie čakal na to, ako Oliver patril do Haninej minulosti ešte predtým, než sa spoznali. Nebudem to prezrádzať, ale môžem povedať, že Vanda ich životy prepojila zaujímavo a naozaj nečakane.

Celý čas sa striedali pohľady Olivera a Hany, pričom ten Oliverov sa mi páčil o čosi viac. Myslím, že je príjemným osviežením nahliadnuť aj do mužskej hlavy.

Koniec knihy bol taký idylický, až sa mi zdal neuveriteľný. Autorka má asi rada "happyendy", čo nie je zlé, pretože ak by sa to skončilo nejako inak, asi by mi to pokazilo dojem z celého príbehu.

Kniha nebola zlá, ale ani nejaká svetoborná. Ako som spomínala v instagramovom príspevku, dej by som prirovnala k víkendovým telenovelám na Doma. Je to taká oddychovka na letné horúce dni, možno niekam k vode alebo len tak na dvor. Pre romantické duše, ktorým neprekáža trošku klišé, je ako stvorená.

Úryvok z knihy:
„Alica, kto to bol?"
Vyšla som z kuchyne.
„Alica!"
Bože, snáď ju neuniesli mimozemšťania. Aj keď ju by asi prepustili v okamihu , akoby ju bližšie spoznali. Bosými nohami, ktoré zanechávali na parketách otlačky po mojich prstoch, som prešla pol bytu, aby som zistila, prečo sa neozýva.
Na chodbe stála Alica a...on.
Zdroj mojich divných pocitov.
Chcela som sa prepadnúť pod zem.
Predo mnou stál Oliver. V čiernej mikine a čiernych športkách, vlasy učesané vetrom, s prísnym výrazom na tvári.
Naozaj ma musel vidieť v pyžame? Zafúľanú, strapatú, otrasnú? Pozrela som sa na Alicu. Bude telepatia fungovať aj tentokrát?
Prosím, pošli ho preč.
„Tak sa majte," povedala Alica s ľahkosťou v hlase, zobrala si kľúče, aj tie moje, dala si papuče a zvonku zabuchla dvere, ktoré aj zamkla.
ZABUCHLA A ZAMKLA!
Ona ma s ním vymkla v našom byte!
Zostala som stáť, v jednej ruke lyžička, v druhej ovocný jogurt, v ničom inom len v pyžame, ktorého hlavným prvkom boli mačky rôznych tvarov a farieb. Oliver prižmúril oči a prezrel si obývačku.
„Tak tu bývaš? Predstavoval som si to inak."
„Nemôžeme všetci bývať v paláci, pán Weiss."
„Hana, tykaj mi."
Vyzeral, že sa mu nepáči, že mu stále vykám. Nech ale zabudne na to, že budem robiť to, čo si povie.
„Prečo by som mala?"
Jeho špičky tenisiek sa dotýkali mojich bosých prstov na nohách. Začala som cúvať, ale po pár metroch som narazila chrbtom o stenu. Oliver zastavil tesne predo mnou. Bola som v pasci.
Natiahol ruky rovno vedľa mojej hlavy a dlaňami sa oprel o stenu.
„Musíme sa porozprávať."
Začala som sa smiať. Tak on sa chce rozprávať. Aké milé od neho! Oliver sa nebadane usmial a díval sa mi do očí. Ani nemrkol.
„To sa teda musíme, Oliver. Či vám mám hovoriť, Olinko?
„Volaj ma ako chceš."
Dobre, debil! Prehltla som.
Alica, zabijem ťa. Radšej sa ani nevracaj!

Mňa si nekúpiš