Mág: Realita sa prelína s fantáziou a pravda je len ilúzia. Využíva Mág čary alebo je len majstrom psychologickej hry?

Za knihu ďakujem kníhkupectvu bux.sk ♥

Príbeh mladého Nicholasa Urfeho sa vo veľkej miere odohráva na gréckom ostrove Fraxos, kde prijal miesto učiteľa na chlapčenskej internátnej škole. Nuda a pocit odlúčenia, ktoré ho na ostrove denne sprevádzajú, v ňom prehĺbia pocit osamelosti. Zo rastúcej depresie ho vytrhne až náhodné stretnutie s miestnym usadlíkom. Ten ho očarí svojou osobnosťou, ale postupne vpletie Nicholasa do zvláštnej psychologickej hry. Stiera sa v nej rozdiel medzi realitou a fantáziou a Nicholas pochopí, že nebojuje len o zdravý rozum, ale aj o holý život.

Skúste sa poškrabať po čele a prudko sa zamyslieť nad tým, čo hovorí teória o literárnom smere postmoderna. Trochu vám pomôžem.
Išlo o smerovanie americkej a európskej literatúry v druhej polovici 20.storočia. Autori odmietajú akýkoľvek politický či umelecký diktát a konzumnú spoločnosť. Texty sa dajú čítať na viacerých úrovniach, využíva sa citátovosť a uvedenie viacerých možností.
Postavy majú pocit ničoty, prázdnoty, prevláda u nich skepsa. Je to pesimizmus, ktorého zdrojom je sklamanie zo smerovania spoločnosti.
V postmoderne tiež nájdeme persifláž, palimpsest, satiru, grotesku a iné.
Ak si prečítate Mága, vráťte sa potom k tejto recenzii. Garantujem vám, že všetko, čo som tu vymenovala, sa nachádza aj v knihe.

 

Príbeh o Mágovi je rozprávaný z pohľadu Nicholasa. Ten hneď na prvej strane odmietal svoje postavenie a aktuálnu situáciu. Do istej miery opovrhoval rodičmi a spoločnosťou. Myslel si, že je niečo viac, že dokáže to, čo iní pred ním nedokázali. Samoľúby, sebavedomý, pripravený chytiť sa príležitosti (najmä ak šlo o ženy), ale i sympatický. Na jeho postoji voči životu som badala niečo, čo vidím u mnohých mladých ľudí a aj u seba – očakávanie. Myšlienka na to, že zmením svet a všetci okolo sa na to s úžasom budú prizerať.
Anglické školy sa mu zdali nudné a nezáživné, a preto siahol po mieste učiteľa vo vzdialenom Grécku.
Ostrov Fraxos pôsobil idylicky, ale neodpustím si výraz „akoby tam zdochol pes“. Dokola samá voda, skaly a nedotknutá príroda. Ľudia, ktorí Nicholacovi nerozumeli ani slovo a žiadna príležitosť na zábavu.
Čoskoro však Nicholas našiel vilu záhadného Conchisa. A hra sa mohla začať.

 

Už len to, že autor zvolil prostredie izolovaného ostrova, je jasným zámerom. Ostrov bol obklopený morom rovnako ako Conchisova vila ostrovom. Za brány však prenikol len niekto a ujsť tiež nebolo ľahké.
Odkedy Nicholas začal navštevovať vilu, pomaly sa stierala stena medzi realitou a snom. Počas večerov a neskôr i dní s Conchisom bol Nicholas vystavený rôznym momentom, ktoré často nedávali zmysel. Mala som pocit, že som Nicholasom zavádzaná, pretože až veľmi sa všetko z toho snažil vysvetliť a pozerať na veci racionálne.
Napriek tomu už samotný Conchis bol postavou, pri ktorej som nevedela, či nie je len výplodom fantázie. Práve on bol v deji najväčším zdrojom záhad a tajomstiev, pričom i jediným, kto na všetky otázky poznal odpovede. Seba kládol za prameň poznania.
Postupne však čitateľ zisťuje, že keď sa aj zdanlivo o Conchisovi niečo dozvedá, nie vždy to je pravda.

„Dávno predtým ako som spoznal realitu, zaľúbil som sa do jej obrazu."

Mala som pocit, že autor si zo mňa spravil svojho osobného Nicholasa. Bolo mi predložených kvantum informácií, pričom ani následné odhalenie pravdy ešte nemuselo znamenať jej garanciu. V skratke - postavy v kuse klamali, ale zároveň hovorili pravdu.
Priestor dostalo i mnoho rozličných tém. Citovali sa staré básne, hrali sa grécke mýty, rozoberala sa úloha Boha, potreba lásky, nezmyselnosť a krutosť vojny, sexualita.
Pohlavné cítenie malo v knihe veľký význam, keďže šlo ruka v ruke s láskou. Nicholasovi do života vstúpili dve ženy, pri ktorých autor zvolil veľké kontrasty.

 

Ako sa príbeh chýlil ku koncu a ja som čakala veľké odhaľovanie a zisťovanie pravdy, bavilo ma to viac a viac. Jednu absurdnosť striedala ďalšia a spolu s Nicholasom som netušila, kedy nastal skutočný koniec hry, resp. Conchisovho vplyvu na Nicholasov život.
A práve to, ako Nicholasa všetky udalosti vo vile ovplyvnili a akú stopu na ňom zanechali, badať v posledných riadkoch. Tam totiž spravil niečo, čo by za iných okolností asi nedokázal. A spravil to len preto, lebo mal pocit, že duch Conchisa sa nad ním stále vznáša...

 

Mág je veľmi zaujímavá kniha, ktorá ma pripútala ku gauču na niekoľko večerov. Je síce hrubá, číta sa dlhšie, ale podľa mňa stojí za to. Negatívne vnímam asi len využívanie cudzích jazykov bez ich prekladu (našťastie, z kontextu som vždy pochopila, o čom je reč), veľa odkazov na grécke Mýty, v ktorých sa ja nevyznám a tiež na anglickú literatúru. To sú ale len moje osobné nedostatky, pretože nie je autorova vina, že sa v daných odvetviach nevyznám.
Síce nemám pocit, že som úplne pochopila význam všetkého, čo sa v knihe odohralo, ale preto je to dobrý kandidát na opätovné prečítanie.
A veľa citátov, nad ktorými sa môžete zamyslieť, je už len bonus...