Polnočná ruža: Spoznajte paláce maharadžov plné diamantov a starobylé anglické sídlo, ktoré skrýva mnohé temné tajomstvá

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ♥

Paláce maharadžov, chudobné indické slumy, rozľahlé anglické sídla a hrozba prvej svetovej vojny. Tieto prvky umne utkali príbeh, ktorý sa naprieč oceánmi a generáciami o osemdesiat rokov neskôr stretne s novým svetom v jednom rozpadnutom anglickom sídle plnom zabudnutých tajomstiev. Sága ovíja vaše myšlienky, srdce a dušu a nepustí, kým ju nedočítate.

Meno Lucinda Riley je zárukou skvelého čítania. Či už ide o sériu Sedem sestier alebo o samostatné knihy, každá jedna ponúka nezabudnuteľný zážitok, až má čitateľ chuť si knihu prečítať hneď ešte raz.
Musím sa priznať, že v prípade Polnočnej ruže ma anotácia neoslovila. Keď som začala knihu čítať, uvedomila som si, že vlastne poriadne ani neviem, o čom príbeh je. O to väčšie moje prekvapenie bolo, keď som sa do deja ponorila.

 

Príbeh sa začína rozprávaním Anáhity, storočnej ženy, ktorá je presvedčená, že jej syn, o ktorom pred takmer osemdesiatimi rokmi vyhlásili, že je mŕtvy, stále žije. Naráža však na pochybnosti všetkých okolo. Vie však, že na svete už dlho nepobudne a musí niekomu svoje poznatky zveriť. Takto sa veci rozhýbu v horúcej Indii.
Vo Veľkej Británii sa do deja zamotáva mladá herečka Rebecca. Prichádza na anglický vidiek do starobylého sídla, kde má natáčať ďalší zo svojich úspešných filmov. Mimo toho ju ale ťažia myšlienky na jej priateľa, s ktorým sa dostali na križovatku a musí sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vyberie.
Spoznávaním týchto dvoch žien mi prvých päťdesiat strán ubehlo až prirýchlo a kniha si ma už vtedy získala.

 

„Človek možno nikdy nepostrehne šťastný, významný okamih vo svojom živote. Stane sa to bez fanfár, ako sa také veci zvyčajne stávajú.“

Dominantným prostredím sú v historickej línii paláce maharadžov, v línii súčasnej ide o sídlo Astbury.
Kapitoly z minulosti zachytávajú život Anáhity a jej pôsobenie v kráľovskej rodine, kde robila spoločníčku princeznám. Kto čítal Umelkyňu s henou (recenzia tu) a páčila sa mu, tieto kapitoly istotne ocení. Aj tu autorka siahla po liečivých schopnostiach, ktoré Anáhite odovzdala a tiež sa jej postava vyznačuje akousi predtuchou, ktorá jej našepkáva, ak ninekomu hrozí nebezpečenstvo smrti.
Život dievčaťa v predvojnovej Indii je v knihe zachytený bravúrne. Lucinda mi predstavila rôzne pravidlá, ktorými sa život v palácoch riadil a odhalila i úskalia, ktoré si vyžadoval.
V Astbury, krásnom, starom sídle presiaknutom históriou sa v súčasnosti rozvíja príbeh Rebeccy. Autorka nemohla zvoliť vhodnejšie miesto. Živo som si dokázala prestaviť vôňu kvetov v záhrade, magický západ slnka či tajomnú atmosféru za bránami sídla.
Lucinda mala ako autorka dar, ktorý vložila do svojich kníh, a vďaka ktorému sa čitateľ prenáša na tie najrôznejšie miesta spolu s postavami.

V Polnočnej ruži nič nebolo prvoplánové. Hlavne nie vzťahy.
Láska, ktorá sa v príbehu rodí medzi viacerými postavami, musí prekonávať veľa prekážok. Vzdialenosť, postavenie v spoločnosti, odmietnutie a najmä rasizmus. Táto téma sa v knihe rozoberala v mnohých pasážach a robila celý dej zaujímavejším.
Čo som osobne nečakala, bol zvrat, ktorý nastal na konci. V istých momentoch som mala pocit, že na niektoré veci som už prišla, ale veľmi som sa mýlila. V skutočnosti si autorka pripravila niečo, čo ma doslova odrovnalo. Záver bol plný napätia a všetky moje domnienky sa rozsypali ako domček z karát. Jednoducho som ostala sedieť s otvorenými ústami.

Polnočná ruža môže konkurovať najlepším knihám zo série Sedem sestier. Ponúka komplexný príbeh, ktorý zachytáva udalosti v priebehu sto rokov, naprieč ktorými sa postavy stretávajú s láskou, priateľstvom, krutosťou i smrťou. Bola som mierne prekvapená, akú dávku chladnokrvnosti autorka nadelila určitej postave a to viedlo k tomu, že na konci som si aj poplakala. A môže byť nejaká kniha zlá, ak sa na jej konci plače? Nemyslím si...